Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila. (Židom 12,11)

Už od narodenia sa učíme. Najprv sú to veci bežného života a postupne k nim pribúdajú nové poznatky. Pri dovŕšení stanoveného veku deti nastupujú do materských, základných, stredných či vysokých škôl. Ale nemôžeme povedať, že s maturitným vysvedčením, výučným listom či diplomom v rukách sa celá výučba pre daného človeka končí. Každý nový deň nám totiž prináša mnohé situácie, ktoré nás presviedčajú o opaku. Človek sa učí po celý život.

Áno, každý z nás je denne preverovaný v Božej škole života. Autor dnešného listu nám dnes prezrádza, že Božia výchova je veľmi dôležitá, je prísna, a že vďaka nej získavame viac než sú len vedomosti.

Každodenná výchova prichádza od nebeského Otca. Keď učí Pán Boh, tak jeho výučba nie je povrchná a ani mierna. On totiž ide pri získavaní jednotlivých skúsenosti a zásadných informácií do hĺbky, preto musí byť prísny, preto môžu konkrétne situácie človeka bolieť. O pár veršov skôr pred našim textom čítame: …lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna – a my si môžeme doplniť, koho prijíma za syna i dcéru.

Božia prísna výchova teda spočíva vo vedení človeka cez jednotlivé okamihy života a usmerňovanie v nich. Pôvod slova výchova/kázeň nám tiež prezrádza aj to, že Pán Boh má v úmysle ostriť či zviazať človeka tak, aby sa nemohol pohnúť, mykať a vďaka tomu isto kráčal v Božích pravdách.

Či sa nám to páči alebo nie, je to tak, že Pán Boh svoje deti predivne vychováva a vodí ich cestami života. Vždy inak než si to oni predstavujú. Neraz cez mnohé problémy, bolesti či choroby. Vtedy im sľubuje svetlo, ale neraz sa temer všetko v ich živote najprv premení na tmu. Sľubuje im voľnosť, ale oni majú pocit, že sú zvieraní zo všetkých strán. Sľubuje im pomoc, no počas dňa sú im zničené všetky opory. Sľubuje im pokoj, ale v ich vnútri zúri búrka nepokoja. Sľubuje im život, no oni vidia pred sebou len smrť…

Zdá sa, že Pán Boh používa iné metódy, aké od Neho čakáme. Pán Boh totiž najprv rúca, keď chce stavať; najprv poníži, aby mohol povýšiť; najprv zarmúti, aby potešil; najprv raní, a až potom lieči; usmrcuje, keď chce obživiť, a skrýva sa, keď chce prejaviť svoju lásku v plnosti…

To, že sme vychovávaní samotným Bohom, je veľká výsada. Tým nám nebeský Otec dáva najavo, že sme Jeho, že Mu na nás záleží, lebo nás miluje. A ak ktokoľvek kohokoľvek miluje, vtedy sa snaží urobiť pre Neho všetko. Snaží sa, aby dotyčného presvedčil o svojich najlepších úmysloch a Pán Boh koná podobne.

Preto sa zamyslime: Či môže človek získať väčšiu milosť nad tú, že Pán Boh mu venuje svoju pozornosť, že sa snaží vykresať to najlepšie, čo v ňom je?

Preto nemusíme byť vôbec smutní, ak sa nám nedarí podľa našich predstáv, pretože Pán Boh nás miluje. Vo svojej láske nás učí, že nielen dobro, lásku, smiech a radosť potrebujeme. Ťažké chvíle a aj naše zlyhania tiež majú mať svoje miesto v našom živote. Práve takéto okamihy nás učia, že nikto z nás nie je dokonalý, že stále je tu dosť toho, na čom musíme na sebe pracovať. Ak pod Božím vedením odstránime naše nedostatky, o to väčšiu radosť máme zo seba a o to viac si vážime, čo sme dosiahli.

Aj ťažkosti, aj prísnosť teda slúžia na dobro. V tomto je Boží cit pri vychovávaní ľudí dokonale jemný. A ak sa nám zdá, že je toho na nás už priveľa, spomeňme si, čo všetko musel kvôli nám podstúpiť Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. Jeho utrpenie sa nedá porovnať s tým naším, lebo ho vysoko prevyšuje. A na strane druhej je fakt, že bolesť a ťažkosti sú dôkazom, že pravda je na Božej strane. Jeho dobrota, milosrdenstvo a láska nás má uistiť, že Bohu nie je ľahostajné, ako žijeme a kam sa v živote rútime.

Nech by sa zdalo čokoľvek nad rámec našich ľudských síl, čas ukáže, prečo to tak bolo. Neraz až s odstupom času zistíme, že to, čo sa udialo, bolo to to najlepšie, čo sa nám mohlo stať – hoci sme v danom okamihu nič z toho nechápali a aj sme dosť frflali. Preto je na mieste, aby sme Pánu Bohu vo všetkom dôverovali a boli Mu vďační za všetko, čo pre nás robí.

Ak by sme boli vždy poslušní, pozorní, usilovní, nemuseli by sme byť vôbec trestaní a vychovávaní. Ak by sme žili podľa Božej vôle a dodržiavali Božie prikázania, Pán Boh by nemal nijaký dôvod potrestať nás. Lenže hriech je v nás a bez svätosti /čistoty/ života nikto neuzrie Boha. Hriech musí byť zničený a to sa deje práve počas výchovy.

Tak, ako rodičia potrestajú svoje deti, keď nedodržia pravidlá, na ktorých sa dohodli, rovnako koná aj nebeský Otec. Nikdy som nemala rada tresty, veď kto by ich mal rád. Ale teraz priznávam, že s odstupom času som pochopila, že moji rodičia a aj Pán Boh chce a chceli pre mňa vždy len to najlepšie. Oni sú pre mňa pravým pokladom a Pán Boh najvyšším dobrom i inšpiráciou života.

Božiemu vedeniu a Jeho výchove nemusíme za každých okolností rozumieť. Môže sa nám to zdať divné, pretože pre nás je prirodzené, že my si radšej volíme ľahšie cesty života. A áno, aj veriacemu človeku sa môže stať, že zapochybuje o tom, či toto je ozaj tá správna Božia cesta pre neho – a predsa je! Je správna a jediná, ktorá nás nielen veľa naučí, ale aj nám otvorí brány večnosti. Pretože počas Božej výchovy je v nás veľa ničeného, ale niečo iné a oveľa vzácnejšie je oživované a to vďaka Pánovi Ježišovi.

Preto buďme dobrej mysle a až všetky triesky zla budú z nás vytiahnuté a zničené, potom nebeský zlatník z nás utvorí nádoby k sláve svojho mena.

Drahý nebeský Otče, ďakujeme Ti za Tvoju výchovu, lebo je plná lásky a záujmu o nás. Tebe záleží na každom jednom z nás. Chceš z nás vydolovať dobro, ktoré si do nás vložil.

Preto Ťa, prosíme, pomôž nám vidieť jednotlivé situácie Tvojimi očami. Uč nás vo všetkom a za každých okolností Ti dôverovať. Pochopiť, že všetko nám slúži na dobro. Naplň nás pokojom a istotou, že nás miluješ. Amen.

(Erika Pospíšilová)