Sú dni, keď si veľmi neverím. Vtedy podľahnem pocitom, že vlastne nie som nič zvláštne ani zaujímavé…

Posudzujem svoje telo, svoj zovňajšok, ale aj svoje schopnosti. Zameriam sa na to, že som nedokázal nič, čo by svet ocenil, či na to, že to málo, čo je na mne dobré, si aj tak nikto ani nevšimne…

Myslím si, že určite nie som jediný na svete, kto sa občas súdi s neúmernou prísnosťou, kto na sebe čas od času vidí len chyby a kto cíti, že je vlastne osamelý a opustený, že za ním určite nikto nestojí…

V takých chvíľach ma však vždy nakoniec napadne, že presne toto si praje diabol – nepriateľ každého z nás. Aby sme sa takto cítili. Osamelí ľudia utápajúci sa vo vlastnom smútku, krivdách, podhodnocovaní samého seba, sú totiž pre neho ľahkou korisťou a taktiež nulovou hrozbou, pretože takí len veľmi ťažko môžu tvoriť Božie kráľovstvo.

Na druhej strane však stojí Boh, v ktorého dlaniach sme nádherným a jedinečným „kráľovským diadémom“. Jeho jedinečná láska nás podporuje v tom, aby sme si vážili sami seba, neposudzovali sa, neporovnávali. Ak sa obrátime k nemu, nebudeme nikdy osamelí, môžeme si veriť a mať sa skutočne radi so všetkým, čo k nám patrí. Nemusíme súťažiť o to, kto toho dokáže viac, nemusíme druhým nič dokazovať ani závidieť. On to všetko vidí. A preto všetok náš potenciál môžeme v úplnej dôvere vložiť do Jeho rúk.

Avšak len my sami sa môžeme rozhodnúť, či svoj potenciál využijeme alebo nie. Či budeme tráviť svoj život nadávaním, nariekaním, ukrivdením a pocitmi menejcennosti, porovnávaním či závidením, alebo či budeme hľadať a prijímať svoju vlastnú hodnotu, žiť život v pokoji, spokojnosti a radosti a každý deň sa na seba pozerať Božími očami.

Budeš ozdobnou korunou v ruke Hospodinovej a kráľovským diadémom na dlani svojho Boha. (Izaiáš 62,3)