Doba, v ktorej žijeme, je plná nepokoja a neistoty. To má vplyv nielen na náš každodenný život, ale veľmi často aj na ten duchovný.
Naše hľadanie Boha a služba druhým sú nezriedka plné úzkosti, hoci by sme mohli byť pokojní a plní dôvery. Je preto veľmi dôležité, aby sme konečne pochopili, že cesta k Bohu a k svätosti, ktorá sa od nás vyžaduje, je oveľa účinnejšia, kratšia, ale aj oveľa ľahšia, ak sa naučíme uchovať si v každej situácii pokojné srdce. Lebo vtedy sme otvorení voči Duchu Svätému a Pán v nás svojou milosťou môže vykonať oveľa viac, ako by sme dokázali vlastným úsilím.
Ak máme správne pochopiť, aké podstatné pre náš kresťanský rast je získať vnútorný pokoj a čo najviac si ho udržať, musíme si pripomenúť hlavne jednu vec: všetko dobro, ktoré môžeme vykonať, pochádza len a len od Boha. BEZO MŇA NEMÔŽETE ROBIŤ NIČ, hovorí Ježiš (Ján 15,5). Nehovorí nám, že toho nezmôžeme veľa, ale že NEMÔŽEME robiť nič.
Zásadné je, aby sme boli pevne presvedčení o tejto pravde. Často musí Boh dopustiť v našom živote mnohé neúspechy, skúšky a pokorenia, aby sme tieto slová prijali nielen hlavou, ale aby sa stali našou bytostnou skúsenosťou. Boh by nás rád ušetril všetkých týchto skúšok. My ich však potrebujeme, aby sme sa presvedčili o tom, že nemôžeme konať dobro sami osebe. To je totiž nevyhnutným predpokladom toho, aby v nás On mohol konať veľké veci.
Ak tieto slová z Jánovho evanjelia vezmeme vážne, ľahko pochopíme, že zásadný problém nášho duchovného života je zhrnutý v tejto otázke: Ako mám umožniť Ježišovi, aby vo mne konal? Ako dovoliť Božej milosti, aby mohla slobodne pôsobiť v mojom živote?
Z toho je jasné, že naším cieľom by nemala byť snaha robiť kopu vecí (hoci aj dobrých a správnych) len podľa nášho rozumu, podľa našich plánov a schopností. Predovšetkým by sme sa mali snažiť rozlíšiť, aké sú vnútorné dispozície našej duše, inými slovami: zamerať sa na postoje srdca, na duchovné podmienky, ktoré Bohu umožňujú v nás konať. Len tak budeme môcť niesť trvalý úžitok (Ján 15,16).
Neexistuje univerzálny recept ani jednoznačná odpoveď na otázku, čo konkrétne máme robiť, aby sme umožnili Božej milosti slobodné pôsobenie v našom živote. Avšak ak jej máme dovoliť, aby v nás konala (samozrejme v spolupráci s našou vôľou, rozumom a našimi schopnosťami) a konala všetky „dobré skutky, ktoré nám Boh pripravil“ (Efezským 2,10), je úplne najdôležitejšie to, aby sme sa snažili získať a udržať si vnútorný pokoj, pokoj v srdci.
Čím je naša duša plnšia pokoja, tým viac sa v nej odráža Boh, tým hlbšie sa do nás vtláča jeho obraz a jeho milosť môže prostredníctvom nás pôsobiť. A naopak, ak je naša duša nepokojná a strápená, milosť Božia v nej bude konať len veľmi ťažko. Všetko dobro, ktoré môžeme vykonať, je odrazom základného Dobra, ktorým je Boh. Čím je naša duša pokojnejšia, vyrovnanejšia a odovzdanejšia, tým ľahšie sa toto Dobro zdieľa nám a prostredníctvom nás aj ostatným. Písmo hovorí: Hospodin dá silu svojmu ľudu, Hospodin bude žehnať svoj ľud pokojom! (Žalm 29,11)
Často sme rozrušení, znepokojujeme sa a chceme všetko vyriešiť sami, hoci by bolo lepšie pokojne zotrvať pod Božím pohľadom a nechať ho v nás konať a pôsobiť, s múdrosťou a mocou nekonečne väčšou, ako je tá naša. Lebo takto vraví Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v utíšení a dôvere bude vaša sila. Ale nechceli ste… (Izaiáš 30,15)
Aby nedošlo k nedorozumeniu, tu nejde o obhajobu lenivosti a pasivity. Práve naopak, je to výzva na konanie, niekedy aj na veľkú aktivitu. Avšak naše konanie má byť v súlade s pôsobením Ducha Božieho, ktorý je mierny a pokojný. Nemá podliehať duchu nepokoja, horúčkovitému aktivizmu a stresu, ku ktorým máme my sami často sklon. Naša horlivosť – hoci aj pre Božie veci – býva často nie veľmi osvietená. Sv. Vincent z Pauly hovorí: Dobro, ktoré koná Boh sám, sa deje samo od seba, ani vlastne nevieme ako. Musíme skôr NECHAŤ konať, ako konať.
(J. Philippe)
