Nesúďte a nebudete súdení; nepotupujte a nebudete potupení; odpúšťajte a bude aj vám odpustené. (Lukáš 6,37)

Nesúďte podľa zovňajška, ale súďte spravodlivo. (Ján 7,24)

Stále sa to učím – nesúdiť druhých. A stále v tom zlyhávam. Ja predsa nemôžem dopredu vedieť, ako na tom ten druhý je, prečo sa správa tak, ako sa správa, prečo robí to, čo robí, prečo hovorí to, čo hovorí… A predsa ho hneď tak ľahko onálepkujem ako podvodníka, klamára, záletníka, karieristu, sebca, márnivého alebo namysleného…
Boh však nikomu z nás nedáva nejaké nálepky. To len my si dovolíme povedať o niekom, že sa iba predvádza, a pritom sa len možno snaží, aby sme si ho vôbec všimli, alebo sa tvrdo vyjadriť o nejakej žene, že je určite karieristka, ale len Boh vidí, že už roky túži po dieťatku, ktoré jej nebolo doteraz dané… Alebo niekoho iného rýchlo označíme za luhára, avšak len Boh vidí, že dotyčný človek vyrastal v prostredí, v ktorom bola lož často jediným záchranným lanom… Či snáď inú ženu bezmyšlienkovite nazveme márnivou, a ona sa pritom len vnútorne trápi dávnou traumou, ktorú zakrýva prehnanou starostlivosťou o svoj zovňajšok. A mohli by sme pokračovať ďalej, no isto máte každý svoje vlastné skúsenosti.
Boh však vidí všetko, vidí, čo je v každom jednom z nás. Lenže On nikoho neposudzuje, neodsudzuje a nenálepkuje. Všíma si všetko, čo k nám patrí, pozná všetky súvislosti nášho života. A keď k nemu prichádzame a chceme naozaj ostať v Jeho prítomnosti, dokáže z našich sŕdc odstrániť aj všetky predsudky, aby sme mohli vidieť seba aj druhých Jeho očami – a mohli sa tak stať tou najlepšou verziou samého seba. A to už potom bude niečo úplne iné.