Odovzdávanie lásky a pozornosti, ktoré môžu prarodičia dávať svojim vnúčatám, nemusí byť komplikované. Dokážu si vystačiť s málom, a predsa sú tými najlepšími dedkom a babičkou na svete.

Jedno dieťa to vyjadrilo takto: „Babičky nemusia robiť nič iné LEN TU BYŤ.“ Toto dieťa vystihlo podstatu prarodičovstva. Mnohí prarodičia musia robiť oveľa, oveľa viac, avšak prarodičovstvo v zásade znamená robiť to, na čo ostatní – strýčkovia, tety, priatelia, a dokonca ani rodičia – často nemajú čas, jednoducho, LEN BYŤ S DEŤMI.
Ak žijete vo väčšej vzdialenosti od vnúčat, nepanikárte. To, čo sa snažím povedať, by malo všetkých prarodičov upokojiť, pretože BYŤ S NIMI sa netýka iba zemepisu. U detí skôr funguje (aj u každého dospelého, aj keď si to nepripúšťa) vedomie, že ak existuje niekto, kto od nich vôbec nič nevyžaduje – ani výsledky v škole, ani výhru v atletických pretekoch… –, tak to je ich najväčším bohatstvom. Znamená to mať niekoho, kto ich príležitostne bude rozmaznávať (nepravidelné pozornosti ich len ťažko pokazia), s kým sa budú môcť rozprávať a on bude uchvátený každým ich slovom či gestom. Znamená to vedieť, že vo svete, ktorý ich alebo aj vás môže ohrozovať, pomeriavať, hodnotiť, súdiť a vyžadovať ďalší trik, aj keď už je zázračný kufrík celkom prázdny, je niekto, kto ich miluje. DETI SÚ ŠŤASTNÉ, KEĎ IM VENUJETE SVOJ ČAS!
Keď si to jeden prarodič uvedomil, povedal: „Bola to obrovská úľava. Ja nie som práve športový typ, nemáme veľa peňazí, máme malý dom a úprimne hovorím, že som sa obával, že budem veľmi nudným dedkom. A potom mi došlo, že deti nezaujíma, či ste dosť ´IN´, deti sú šťastné, keď im venujete čas, aj keby ste sa spoločne venovali len maličkostiam.“ Má pravdu. Môžete ich zasvätiť do svojho koníčka. Veľa vnúčat v dospelom veku miluje záhradkárčenie, pretože „pomáhali dedkovi na záhrade“. Je úplne jedno, či ide o modelárstvo, pletenie, pozorovanie vlakov či origami, zaangažovanie vnúčat do vášho koníčka má tú výhodu, že na rozdiel od pozerania nejakých filmov, si to obidvaja užívate.
A taktiež ich môžete uviesť do života mimo domov. Prarodič môže niekedy fungovať ako rovnováha k nezdravému životu, do ktorého deti upadli bez toho, aby si to rodičia vôbec uvedomili, alebo aby s tým mali čas niečo urobiť. Nedávny prieskum zistil, že deti sú často závislé od obrazoviek – trávia čas pred mobilom, televízorom a počítačom. Pomôcť deťom objaviť vonkajší svet – napríklad naučiť ich poznávať kvety, hmyz alebo vtákov, či staršie orientovať sa mapách a pod. – môže otvoriť detskú myseľ novému spôsobu trávenia času.
Môžete si taktiež spoločne čítať rozprávky či iné knihy, piecť koláče a variť, alebo im dovoliť, aby vám pomohli s bežnými povinnosťami doma či na záhradke. Nech už zvolíte akúkoľvek činnosť, snažte sa zvoľniť tempo a nechajte seba aj vnúčatá celkom sa pohltiť danou činnosťou – venujte sa jej naplno. Toto „naťahovanie času“ dáva mladým ľuďom pocit, že život s nami nie je uponáhľaný, že majú príležitosť a čas vyjadriť svoje pocity, rozprávať sa, a že sú výnimoční.
Snažte sa vyšetriť časť tohto vzácneho času na každé svoje vnúča zvlášť. Nie vždy sa to dá, avšak stráviť s nimi čas individuálne vám umožní sa k nim priblížiť a prekonať v nich súťaživosť, ku ktorej medzi deťmi nevyhnutne dochádza, a vytvoriť si tak s nimi pevné putá. A je jedno, či ide o čítanie rozprávok trojročným deťom, alebo návštevy ZOO s osemročnými, či o zázrak najväčší – o -násťročných tínedžerov, ktorí odmietajú s kýmkoľvek dospelým hovoriť a len čakajú, kým si budú môcť vyliať srdce babičke alebo dedkovi, ktorí majú čas si ich bez námietok či výčitiek vypočuť… Poznám však aj takých prarodičov, ktorí nútia vnúčatá k návštevám. Takí prarodičia môžu dosiahnuť svoje, je však oveľa lepšie, keď za vami vnúčatá chcú naozaj prísť samé…
Aj medzi prarodičmi však existujú všetky druhy: ambiciózni a obyčajní, širokí a chudí, starostliví aj blázniví. V skutočnosti na tom vnúčatám vôbec nezáleží, pretože moc prarodičov je v niečom inom. Možno, že aj oni sú veľmi zaneprázdnení, avšak dávajú vnúčatám pocit, že sú pre nich tí najdôležitejší ľudia na celom svete. Jedna žena mi povedala: „Pri mojej babičke som mala vždy pocit, že celý deň čakala len na mňa, a ten deň bol hneď úplne dokonalý.“ Osemročné dieťa na otázku, čo je na jej babičke najlepšie, odpovedalo: „Keď idem s babičkou na prechádzku, tak sa nikdy neponáhľa a má čas na zbieranie listov a pozorovanie húseníc… Nikdy nepovie: Ponáhľaj sa…“
Smejte sa s deťmi. Vy už nie ste za ne úplne zodpovední, tak sa nemusíte tváriť tak príliš vážne, ako ste sa o to snažili pri vlastných deťoch. Hrajte sa s nimi, hrajte rôzne hry a nechajte ich sem-tam vyhrať. Robte to, čo ich baví, aj to, čo baví vás, hlavne to robte spolu. Prarodičia sú jediní dospelí, ktorí majú čas a môžu svojim vnúčatám dávať pocítiť ich dôstojnosť vo viere, že na nich záleží.
V ich rozprávaniach majú šancu ožiť situácie, zážitky a poznatky, ktoré prežívali oni sami vo vzdialených dobách svojej mladosti. Deti tomuto rozprávaniu rady načúvajú, samozrejme, ak ich prarodičia naozaj berú vážne, a to aj v ich záujmoch a záľubách!
Súčasný svet zahltený informáciami by sa čoskoro stal neprehľadnou džungľou, keby nebolo tzv. nových technológií. Práve naša generácia seniorov má veľkú šancu využiť prirodzené vlastnosti detí a mladých ľudí. Keď ich poprosíte, aby vás naučili zaobchádzať s mobilom, spýtate sa, ako funguje počítač, čo všetko sa dá nájsť na internete a ako posielať elektronickú poštu, určite ich poteší, že môžu prarodičov aj poučiť a obyčajne začnú ochotne komunikovať. A odtiaľ už je len krok k tomu, aby sme ich mohli navigovať (nie mentorovať) k hodnotným témam poznania, a aj sami zistili, že sme ešte duševne mladí a dokážeme technické vymoženosti zvládať ako pomôcku pri odovzdávaní dobrých posolstiev. Z takých stretnutí potom odchádzajú obe strany obohatené. A hľadaním spoločnej reči s potomkami môžeme prispieť k ich správnej životnej voľbe. 
(R. Parsons a A. Havlicová)