Často počúvame o tom, aká je láska krásna, ako človeka oživuje, ako mu vlieva silu do žil, pozdvihuje, pomáha atď. Čo si však máme počať v situácii, keď už, jednoducho, milovať nevládzeme, nevieme, nedokážeme, či už vlastne podvedome ani nechceme?

Prežívať takéto situácie môžeme v ťažkých vzťahoch v zamestnaní alebo v zadrhnutých partnerských vzťahoch, v bolestných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, a aj v mnohých iných situáciách.
Láska je veľmi široký pojem. Prejavuje sa v rôznych podobách, najčastejšie: v kamarátstve a priateľstve; v rodinných vzťahoch, príbuzenstve, materstve a rodičovstve; ako milenecká a partnerská láska; ako starostlivá láska o druhých a aj ako láska navzdory všetkému…
Každá z týchto podôb lásky sa prejavuje aj inak navonok. A hlavne – každá z týchto podôb lásky nám prináša iné emocionálne odozvy. Niekedy sú to pocity blaženosti, napríklad malé dieťa prežíva v blízkosti matky totálnu blaženosť a bezpečie a to aj vo chvíli, keď matka už tzv. melie z posledného a sama možno ani žiadnu blaženosť neprežíva. Krásne pocity prežíva aj zamilovaná dvojica, ktorá ešte nemala možnosť svojho partnera spoznať zo všetkých strán. Menej intenzívne emočné vlny prináša kamarátstvo a priateľstvo, avšak dlhodobo prináša oporu, prijatie a inšpiráciu.
Inak sa však určite cítia milujúci rodičia, keď sa od nich ich dospievajúce deti začínajú odpútavať a berú ich podvedome ako trenažér toho, čo rodičovská láska ešte znesie… Iné pocity prežívajú manželia, ktorí sa navzájom odcudzili, vidia v tom druhom už len príčinu svojho nešťastia, avšak stále sa ešte snažia svoj vzťah z nejakých dôvodov udržať. A ešte inak sa cítia ľudia, ktorí sa s láskou starajú o nevyliečiteľne chorých, o ľudí bez domova, o závislých, zločincov a pod.
Rôzne druhy lásky nám teda prinášajú rôzne aktuálne pocity. Avšak láska je len jedna. Má len rôzne prejavy. Dalo by sa povedať, že skúškou pravosti lásky sú až ťažké chvíle, keď už (momentálne) necítime nič krásne, oblažujúce a povznášajúce, a predsa vytrváme v rozhodnutí milovať. A keď už ani možno vôbec nevieme, ako milovať, keď už sa zdá, že je všetko nanič a že už nič „nefunguje“. Vtedy sa môže láska prejaviť tým, že druhého človeka „len“ trpezlivo znášame, rešpektujeme a prijímame ho v jeho charakterovej ohraničenosti. „Len“ znášame jeho grimasy, uštipačnosť, zlomyseľnosť, výkyvy nálad i mlčanie, ale ho neprovokujeme a hľadáme, ako by sme mu nejako nezištne a neviditeľne prospeli, premýšľame, ako mu nebyť na ťarchu. Takéto prejavy lásky sa môžu možno zdať ako tie najnižšie a najťažšie. Sú hľadaním akéhosi najnižšieho spoločného menovateľa ako ešte možno milovať. Ale možno práve toto je najväčším svetlom v aktuálnej ľudskej biede.
Inšpirácie a pomoc ako milovať aj v ťažkých situáciách, nám poskytuje niekoľko vecí. V prvom rade je to viera, že Boh miluje každého človeka a vzťah s ním je pre nás prameňom nekonečnej lásky k nám samým (je o nás dobre postarané…). Z  tohto prameňa teda môžeme a máme čerpať a dávať ďalej. Aj v tých najbolestnejších situáciách veríme, že Boh nás miluje viac, ako ktokoľvek na svete a jeho láska je väčšia aj ako akékoľvek zlo, ktoré od druhých okúšame. Na to nadväzuje presvedčenie, že to jediné, čo po našej smrti ostane, bude práve len to, čo sme urobili z nezištnej lásky. A nikto si to ani nemusel všimnúť. Teda okrem Boha. Ďalší dôležitý aspekt kresťanského pohľadu na aktívnu lásku je opísaný v 25. kapitole Matúšovho evanjelia, kde sa sám Ježiš stotožňuje s každým, komu bolo preukázané akékoľvek dobro alebo, naopak, odopreté. Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili tomu najposlednejšiemu človeku, mne ste urobili. A čokoľvek ste komukoľvek odopreli, mne ste odopreli…“ Keď teda milujeme „nemilovateľného“ človeka, preukazujeme tým lásku samotnému Bohu. Nie je to skvelá, inšpirujúca a motivujúca myšlienka?!
Ako kresťania máme jednu silnú zbraň, ale aj výzvu: žehnajte! Keď totiž druhému žehnáme, zvolávame na neho Božie dobro, ktoré prevyšuje všetko dobré aj zlé v našich životoch. Keď druhému žehnáme, odovzdávame situáciu, v ktorej sa nachádzame, Božej všemohúcnosti, Láske, prozreteľnosti, milosrdenstvu a aj definitívnej spravodlivosti. U Boha je tak určite naša situácia v tých najlepších rukách. Ak žehnáme v Božom mene, žehnanie nám tak akosi „priľne na rukách“, v srdci, v celom živote. Môže to byť aj dlhá cesta. Avšak zmysluplná a zacielená. A v neposlednom rade nám dôležitou oporou a inšpiráciou môže byť aj pohľad na ľudí v našom okolí a v kresťanských dejinách, ktorí takto lásku dokázali čerpať a následne odovzdávať ďalej. Sú nám dodnes akýmsi symbolom toho, že možno milovať po malých krôčkoch kedykoľvek, kdekoľvek a v akýchkoľvek podmienkach. A práve takáto vytrvala láska dokáže premieňať ľudské srdce. Človek však sám od seba nedokáže milovať ľudí vo svojom okolí. Musíme prosiť Boha, aby ich On sám miloval prostredníctvom nás.

Bože, viem, že neprikazuješ nič nemožné, Ty poznáš lepšie ako ja okolnosti mojich vzťahov a aj moje slabosti. Dobre vieš, že nedokážem naplno milovať ľudí vo svojom okolí. Prosím, premieňaj moje srdce, ukazuj mi, ako milovať a ty sám miluj ľudí v mojom okolí prostredníctvom mňa. Ponúkam sa ti ako spolupracovník na tvojom diele lásky v mojom okolí. Pomôž mi milovať! A žehnaj ty sám ľuďom okolo mňa.

P.S. Do vzťahu lásky, samozrejme, patrí aj múdrosť pri rozlišovaní toho, ako k ľuďom vo svojom okolí pristupovať. Niekedy je dobré ich v krajných situáciách len znášať, prijímať, tolerovať a rešpektovať. Niekedy sa však v rámci skutočnej lásky treba vymedziť, nastaviť jasné hranice, či dokonca využiť krajné prostriedky na ochranu vlastnej integrity.