Uverejnené

ŽIVOT PLNÝ PREKÁŽOK

Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené. A všetci ľudia uvidia spasenie Božie. (Lukáš 3,4-6)

Raz sme sa s priateľmi vybrali na spoločnú dovolenku. Mala to byť dlhá a ďaleká cesta. Veľmi sme sa na ňu tešili, všetko sme starostlivo vopred pripravili, takže sme si vôbec nepripúšťali nejaké veľké problémy a nepríjemnosti. Realita však bola iná. Hneď na začiatku cesty nás prekvapila silná búrka s nepríjemným lejakom, nevideli sme ani na krok, stierače ani nestíhali stierať toľké prúdy vody. Potom sme sa dostali do niekoľkohodinovej zápchy… Nasledovali obchádzky, zákazy vjazdu, otáčanie sa späť a návrat o desiatky kilometrov aj napriek použitej GPS. A ešte defekt… Do cieľa sme prišli veľmi neskoro a veľmi unavení, ale napriek všetkému veľmi šťastní! Boli sme radi, že sme to v polovičke cesty nevzdali a neotočili domov. Dnes na tú cestu už len spomíname. Aj preto, že sme na nej prežili veľa solidarity a vzájomnej pomoci. A dovolenka bola aj napriek nepriaznivému začiatku predsa len krásna.

Aj cesta nášho života vyzerá podobne. Taktiež sú na nej rôzne prekážky. No niekedy si prekážky, ktoré nám bránia ísť ďalej, spôsobujeme aj my sami. Napríklad, keď si myslíme, že sme „majstrami sveta“, keď nás nezaujímajú problémy druhých, alebo máme z niečoho strach, sme od niečoho závislí, nechceme odpúšťať alebo prijímať druhých s ich odlišnosťami… Ďalšie prekážky, ktoré nám bránia ísť ďalej, nám môžu spôsobiť iní ľudia, často aj veľmi blízki. Vždy, keď ostaneme osamelí a opustení, keď nás zradí priateľ, keď nás niekto zraní, a my sa nedokážeme pohnúť z miesta, zostávame ochromení stáť. Ako máme pokračovať ďalej?

Musíme si uvedomiť, že na našej ceste životom nie sme sami. Náš dobrý Boh sa túži s každým z nás stretnúť, chce, aby sme boli šťastní a spokojní. On nám zasľúbil, že bude stále s nami a bude nám pomáhať po celý náš život. Na nás je, aby sme mu pripravili cestu, aby sme odstránili všetko, čo nám bráni vnímať jeho blízkosť. A keď je nám skutočne veľmi ťažko a nedokážeme už urobiť vôbec nič, volajme: „Pane, príď!“

 

Vo svojom živote často vychádzame z predstavy, že k úspešnému a hodnotnému životu nevyhnutne potrebujeme „svätý pokoj“ čiže akési pohodlie. Preto si myslíme, že sa za každú cenu musíme zbaviť každého nepokoja, strachu, pochybnosti a stresu.
A tak keď sa nás zmocnia nejaké obavy, neistota a nepokoj, ako prvé sa snažíme tieto prekážky vytesniť či odstrániť zo svojho života – napríklad útekom, alkoholom, psychoterapeutickým sedením a pod. To je to, čo si myslíme, že nám vráti psychickú pohodu. Avšak ľahko sa môže stať, že sa budeme motať len okolo seba a staneme sa ľahostajnými a necitlivými voči druhým. Apoštol Peter nás nabáda a súčasne nám zasľubuje:
Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal v Kristovi do svojej večnej slávy, keď trochu potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na stály základ! (1. Petra 5,10). Ťažkosti a trápenie v živote totiž môžu byť pre človeka aj zdrojom tvorivej inšpirácie a impulzom pre zmenu smeru. Preto sa treba naučiť určité napätie a nepokoj podržať a vedieť z neho aj niečo vyťažiť. V prípade väčších problémov je však nevyhnutné nájsť v sebe odvahu a skutočne vyhľadať a aj prijať pomoc odborníkov. To nie je žiadna hanba. V prípade ochorenia treba situáciu skutočne riešiť. Existujú totiž ľudia, ktorí sa už s nádchou cítia ako umierajúci a vyžadujú tomu zodpovedajúcu starostlivosť, a na druhej strane sú zase ľudia, ktorým aj keď je úplne zle a skutočne by potrebovali lekára, odmietajú akúkoľvek pomoc. Preto aj tu platí pravidlo „zlatej strednej cesty“…

S duševným a duchovným zdravím a pohodou je to rovnaké ako s telesným zdravím a pohodou – preto treba (aj preventívne) žiť zdravo, dodržiavať aspoň do určitej miery zdravú životosprávu, (psycho)hygienu, pohyb atď.

 

Mnohí ľudia si myslia, že každý by si mal vo svojom živote vždy poradiť sám. No rovnako dôležité je vedieť rozpoznať, keď nám už na niečo vlastné sily nestačia, a dokázať požiadať o pomoc. Vyhľadať hoci aj odbornú pomoc nie je známkou vlastnej neschopnosti. Naopak, niekedy to môže byť aj známkou odvahy, prezieravosti a ochoty postaviť sa k svojim problémom čelom.

Taktiež sa stretávam s názorom, že o vlastných problémoch je lepšie s nikým nehovoriť, jednak ľudia nedokážu zachovať tajomstvo, a taktiež načo ich zaťažovať, každý má predsa dosť svojich starostí. A možno to ani nemá zmysel… Lenže práve už len to vyrozprávanie sa a to, že nás vôbec niekto sústredene počúva, nám často prinesie úľavu. A navyše, v čase krízy a starostí často vnímame svoju situáciu veľmi zúžene a práve pohľad iného človeka nám môže pomôcť rozšíriť vlastné nazeranie na daný problém či pozrieť sa naň z iného uhla.

Lenže niektorí ľudia vyhľadajú odbornú pomoc, až keď už sú úplne na dne, až keď sa zrútia. No aj tu platí, že čím skôr, tým lepšie – o toľko viac síl a času ostáva na riešenie problému. Životná kríza nie je duševní choroba, a preto ani človek, ktorý navštívi krízové centrum nie je duševne chorý. Kríza je narušenie duševnej rovnováhy, ktoré môže vzniknúť, keď napr. čelíme nejakej ťažkej, zložitej alebo život ohrozujúcej situácii, s ktorou sa v danom okamihu nedokážeme vysporiadať. Tu neplatí, že ak si to takýto človek zapríčinil sám, pomoc si nezaslúži. Nech už daná situácia vznikla akokoľvek, vlastnou vinou či inak, dôležité je, či chceme urobiť niečo pre jej vyriešenie. Veď každý z nás je chybujúci! Preto ani nemôžeme povedať, že ten, kto nezvládne ťažkú životnú situáciu, je slaboch. Lebo každého z nás môže zaskočiť alebo prekvapiť nejaká náročná situácia a my sa dostaneme do úzkych. A áno, existujú určité základné veci v živote, ktoré by mal každý normálny človek zvládnuť sám. Ibaže kríza je subjektívna, každý prežívame tie isté udalosti inak – to, čo je pre jedného hračkou, môže toho druhého celkom položiť.

Keď nás zaplavia intenzívne nepríjemné pocity – napr. zlosť, hnev, smútok, žiarlivosť či nenávisť, treba si ich všímať, a to nielen u seba, ale aj u druhých. Lebo tieto pocity obyčajne nezmiznú len tak, samé od seba. A navyše veľmi ovplyvňujú naše správanie. Je užitočné zaoberať sa tým, ako vznikli, odkiaľ prichádzajú, komu patria a čo nám chcú naznačiť či povedať.

Verzia pre tlač