Na našej ceste k večnosti sme sami všetci slepí. Ak si však nasadíme okuliare viery, môžeme si byť istí, že Boh nás dovedie presne tam, kam potrebujeme.
Vierou poslúchol Abrahám, keď ho (Boh) povolal, aby sa vysťahoval na miesto, ktoré mal prijať ako dedičstvo. Vysťahoval sa, a nevedel, kam ide. (Židom 11,8)
Vo svojom živote som urobila už veľa rôznych rozhodnutí. Niektoré v rámci bežných povinností, iné zásadné. Všetky tieto rozhodnutia ma dostali práve tam, kde teraz som. Aj v ďalšom svojom živote sa budem znova a znova rozhodovať, kam sa bude môj život uberať.
Prečo nič neľutujem a ani sa nebojím toho, čo príde? Pretože verím, že Boh má so mnou svoj vlastný plán a ja si prajem len byť nástrojom v Jeho rukách a raz sa potom stretnúť s ním „tvárou v tvár“. To je cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Nie je dôležité, koľko prežijem krásnych alebo ťažkých chvíľ v živote. Kto posúdi, čo je pre mňa dobré a čo nie? Keď sa obzriem za svojím doterajším životom, tak vidím, že aj tie najťažšie chvíle zo mňa urobili takú, akou dnes som, a hlavne ma priblížili k Bohu.
Hospodin je dobrý a spravodlivý, a preto ukazuje cestu hriešnikom. (Žalm 25,8)
Nedávno zomrel môjmu kamarátovi blízky priateľ. Keď nám túto smutnú správu oznamoval, pozastavil sa nad tým, ako mohol Boh niečo také vôbec dopustiť, keď sa tak veľa ľudí modlilo za jeho uzdravenie z tej ťažkej choroby.
Uvedomila som si, že nám ľuďom sa často javí ako správne iba to, čo si sami prajeme. Lenže Boží pohľad na danú vec môže byť celkom iný ako ten náš. Čo Boh najviac chce? Boh túži po našom dobre, túži po tom, aby sme všetci získali naplnený život – život v láske, život s Bohom. Naše ľudské poznanie je však oproti tomu Božiemu také ničotné, že často nemôžeme chápať, prečo sa niektoré veci vôbec dejú. Veríme však, že aj prostredníctvom ťažkých vecí sa môžeme približovať k Bohu. Veríme, že Boh nás miluje, že vždy a vo všetkom je s nami. Nie sme ponechaní sami na seba, len svojej iniciatíve a schopnostiam. Nie sme vydaní napospas nejakej zákernej, neosobnej a nevypočítateľnej moci. Keď sme Boží, tak sme v starostlivosti vynaliezavej a vytrvalej lásky, ktorá má pre nás neustále pripravené ďalšie kroky na ceste k plnosti a k cieľu. Lebo tým, ktorí milujú Boha, všetko napomáha k dobrému a veríme, že z každej situácie nám Boh ukazuje cestu k sebe.
A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro. (Rímskym 8,28)
Keď mám ja sama nejaké pochybnosti a trápi ma, čo sa okolo mňa deje, často sa snažím predstaviť si samú seba doslovne ako Božie dieťa. Viem, že ma môj Otec miluje a chce pre mňa a aj pre všetkých na tejto zemi len to najlepšie. Občas nás však musí trochu „usmerniť“, aby sme nezišli zo správnej cesty, niekedy nás nechá pochopiť niektoré veci aj prostredníctvom ťažkej udalosti, aby sme nestratili smer. Niekedy nás zase niečomu naučí cez situácie, ktoré by sme si vopred sami určite nevybrali. Nie vždy dostaneme všetko, čo si prajeme a niektoré veci nám ostanú odopreté navždy. A mnohému tu na zemi ani neporozumieme. Možno nás zavolá k sebe oveľa skôr, ako si predstavujeme, avšak len preto, že sa nám dostane niečo, čo je absolútne iné, ako sme doteraz poznali. Po tejto krátkej životnej púti tu na zemi spočinieme v Božom náručí a už nikdy z nej neodídeme.
Často si prajeme, aby sa mnohé veci v našom živote vôbec nestali, chceli by sme seba aj svojich blízkych uchrániť od akéhokoľvek zla. A ak Bohu na nás záleží, mal by nás od toho všetkého ochrániť! Je to však naozaj tak? Veď keby rodičia chceli uchrániť svoje dieťa od toho, aby si rozbilo kolená, nedali by mu šancu naučiť sa chodiť. Ak sa má človek naučiť správne sa rozhodovať, treba mu dať šancu rozhodnúť sa aj zle. Božia ochrana nie je žiadna mäkká perina, ktorou nás Boh obklopí, len aby sme sa neudreli! Boh chce, aby sme sa naučili správne chodiť životom.
Niekedy sa niečo, čo sa nám práve v tej chvíli javí ako najhoršia vec v živote a čo absolútne nechápeme, časom ukáže ako to najlepšie, čo sa nám mohlo stať, pretože to odštartovalo najtvorivejšie obdobie nášho života. Boh nám nesľúbil, že nás ochráni pred nepríjemnosťami, ale že v nich bude s nami, prevedie nás cez ne a premení ich v niečo dobré.
Boh sa v Ježišovi pozerá na svet a na náš život ľudskými očami. My sa môžeme otvárať Božiemu pohľadu a dôverovať, že vidí ďalej ako my, že vidí aj súvislosti a rozuzlenie, ktoré sú pre nás zatiaľ skryté. Potom aj zo situácií, od ktorých by sme chceli byť uchránení, môže Božou mocou vzniknúť niečo lepšie, k čomu by sme inak sami nedorástli.
(A. Opatrý, P. Semela)
