Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. (Ján 12,24)
Rozprávanie o pšeničnom zrne nám dáva príležitosť zamyslieť sa nad témou obete, ktorá je práve v týchto dňoch veľmi aktuálna. Vzhľadom na okolnosti, ktoré nás sprevádzajú už celý rok, sme neustále vyzývaní, aby sme boli ohľaduplní. Pre mnohých však ohľaduplnosť znamená potrebu prinášať osobné obete.
Určite to nie je ľahké. Prichádzame o prácu, alebo, naopak, pracujeme oveľa viac ako predtým. Trávime doma spolu príliš veľa času – na čo sme neboli predtým zvyknutí, a preto vzniká v rodinách a vzťahoch množstvo napätia a rôznych problémov. Učíme sa s deťmi online, uskromňujeme sa, žijeme v neistote a v strese atď. Prebúdzajú sa v nás pochybnosti, či je to všetko vôbec na niečo dobré, či naše osobné obete majú nejaký význam, či neprichádzame o naše istoty zbytočne…
Ak si však zvolíme prístup, v ktorom budeme chcieť za každú cenu ostať celým neporušeným zrnom, budeme prežívať veľký pocit osamelosti, ale ak dokážeme vedome priniesť svoju vlastnú obeť a odovzdáme ju do rúk Bohu, nezostaneme sami, pretože tak prinášame úžitok. Verím, že sme ako ľudstvo prepojení a môžeme si navzájom pomáhať aj tým, že obetujeme niečo zo svojho pre niekoho iného.
Ježiš obetoval svoj život za všetkých ľudí. Nepovedal, že svoj život dáva len za toho, koho osobne pozná, kto je mu sympatický. Nepovedal, že jeden život má vyššiu hodnotu ako iný. Jeho obeť nám všetkým priniesla otvorené dvere do naplneného života, vzkriesenia a spásy. Preto si myslím, že sa nemusíme báť osobných obetí, ak zostávame v úzkom spojení s Ježišom. Každú našu obeť totiž nakoniec odmení úroda, ktorá z nej vyrastie. A hoci sa nám to v danú chvíľu môže zdať absurdné, naše straty sa môžu premeniť na zisk.
Ak sa totiž neuzatvoríme do panciera sebaľútosti, výčitiek, zúfalstva, hnevu či vzdoru, akákoľvek životná strata, či už malá alebo veľká, je pre nás šancou denne volať k Bohu, aby dal vzniknúť niečomu novému. Odovzdajme do rúk nášho dobrého Otca zrno svojich predstáv o lepšom živote, o šťastí, ktoré nám dnes nepraje, o druhých aj o nás samých. A Boh dá z temných hlbín našej prázdnoty vyklíčiť novému životu prevyšujúcemu naše predstavy.
Požehnaný je muž, ktorý dúfa v Hospodina, ktorého nádejou je Hospodin. Bude ako strom zasadený pri vode, zapustí korene pri potoku, nebojí sa, že príde horúčava; lístie mu ostáva zelené, ani v suchých rokoch nemá starosti a neprestajne rodí ovocie. (Jeremiáš 17,7-8)
V krajine, odkiaľ pochádza tento biblický text, sú rozsiahle púšte. Podobné púšte nájdeme aj na mape života každého z nás. Na púšti je horúco, sucho, nepohodlie, nebezpečenstvo a smrť. Byť zasadený pri vode však znamená život, sviežosť, kvety a úrodu.
Strom je jeden z najrozšírenejších a najbohatších symbolov. Je obrazom životodarnej sily, ktorou Stvoriteľ obdaroval stvorenie. Dúfať v Boha a mať ho ako oporu znamená byť ako ten strom zasadený pri vode. Takému stromu nič natrvalo neuškodí. Ani „horúčava“, ani „sucho“.
