A hľa, v ten istý deň išli z nich dvaja do mestečka, vzdialeného od Jeruzalema na šesťdesiat honov, ktoré sa volalo Emauzy. A zhovárali sa o všetkom, čo sa stalo. Ako sa tak zhovárali a navzájom dotazovali, priblížil sa k nim aj sám Ježiš a šiel s nimi. Ale ich oči boli zdržiavané, aby Ho nepoznali… A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. (Lukáš 24, 13-31)

Už vyše roka prežívame na celom svete náročnú situáciu kovidovej pandémie. Veľa ľudí prežíva zármutok zo straty blízkeho človeka, iných premohol strach z choroby, alebo sami s nejakou chorobou zápasia, majú obavy z budúcnosti, zo straty práce, či zabezpečenia rodiny. Frustrujú nás rôzne obmedzenia a protiepidemické opatrenia. Navyše vôbec nie je jasné, kedy sa to skončí…

Pokúsme sa nechať osloviť skúsenosťou učeníkov idúcich do Emauz. Odišli z Jeruzalema plní zármutku z Ježišovej smrti, sklamaní, že sa nenaplnilo to, čo si od neho sľubovali, a v beznádeji, pretože vôbec netušia, čo bude ďalej. Počuli síce správu o prázdnom hrobe a aj niečo o tom, že Ježiš je vraj živý, ich náladu to však nijako nezlepšilo ani neovplyvnilo.

Po ceste sa k nim pripojil Ježiš. A podobne ide aj s nami, aj v tejto situácii. Čo bráni našim očiam, aby sme ho videli? Do čoho sme tak veľmi ponorení, že ho nevidíme a necítime jeho blízkosť? Ježiš nás vyzýva, aby sme sa s ním rozprávali. Nie preto, že by to nevedel. On stojí o to, aby sme mu hovorili, čo a ako prežívame, a prečo sa cítime tak, ako sa cítime. Ponúka nám možnosť podeliť sa o svoje obavy, zármutok, frustráciu… Nebojme sa rozprávať! A potom načúvajme a prosme, aby sa aj naše srdcia znova rozhoreli. Prosme, aby s nami ostal, aby sa stal súčasťou nášho bežného každodenného života. Lebo stretnutie sa so vzkrieseným Ježišom vždy premieňa zármutok a sklamanie na radosť, znova stavia na nohy a dáva všetkému nový zmysel.

(P. Semela)