Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo; nad tými, ktorí bývajú v temnej krajine, zažiari svetlo. (Izaiáš 9,1)
V živote často prechádzame tmavými tunelmi. Svetlá hasnú, dni potemnejú, život bolí… Voláme, ale akoby nikto neodpovedal… Aj sa modlíme, ale zdá sa nám, že nás nikto nepočuje… Tunel je príliš dlhý, akoby bez konca… Avšak každý tunel sa raz skončí, vždy je tam kdesi vzadu svetlo! Aj za tým posledným tunelom nášho života – keď je pred nami smrť – nám vychádza v ústrety VEČNÉ SVETLO! (Ph. Bosmans)
Choďme v svetle Hospodinovom! (Izaiáš 2,5)
Aj temné obdobia v našom živote nám môžu poslúžiť na ponaučenie. Temnota nás môže mnohému naučiť, môže nám otvoriť oči pre veci, ktoré by sme inak nepoznali. Podobne ako sa rok premieňa ročnými obdobiami, premieňa sa aj človek obdobiami radosti, kríz a nakoniec smrťou a vzkriesením. Zdá se, že niet inej cesty pre rast a premenu. Ak sa úzkostlivo vyhýbame temnote, vyhýbame sa napätiu, ale aj duchovnej kreativite a nakoniec i akejkoľvek premene. Boh totiž pôsobí aj v našej temnote, tam, kde my sami nemáme nič pod kontrolou.
Bože ty poznáš môj život, ty vieš, kde a ako prežívam svoje temné chvíle. Vstupuj, prosím, aj do mojej temnoty, do mojich smutných a temných chvíľ so svojou uzdravujúcou a zachraňujúcou mocou.
Na malú horskú dedinku padla noc. Dnes sa noc obliekla do veľmi hustej tmy, temnej ako moje myšlienky, ktoré ma prenasledujú celý deň. Moja úzkosť je stále silná a hlboká, stále mi čosi bráni prežívať radosť. Príliš ma znepokojuje súčasná situácia. Po večernej modlitbe sa idem ešte prejsť, no zaplavuje ma intenzívny strach…
Ľuďom opakujem, že sa nesmieme báť, no sám momentálne nie som schopný tú úzkosť vo svojom srdci zaplašiť… Dvíham oči, ktoré sú ešte plné umelého svetla z vnútra domu, no nevidím nič, len temnú čiernu oblohu. Odrazu si všímam malé svetielka. Objavujú sa hviezdy, sú ako tanečnice, ktoré postupne vstupujú na scénu. Už sú tu! Je ich toľko! Sú také vzdialené, a predsa také blízke! Žiaria. A jedna viac ako ostatné. Uprene ju pozorujem, ba mám dokonca chuť ju vziať do rúk a pritisnúť si ju na hruď. Neviem, ako sa volá, z astronómie neviem nič. Pripadá mi ako tá hviezda, ktorá sa kedysi rozsvietila nad jednou betlehemskou maštaľkou, a od tých čias nezhasla. Tá malá hviezda mi pripomína, že sa narodil Spasiteľ. A moja nádej sa odrazu vrátila. Usmievam sa. Áno, tiene všetkého zla vo svete, smútok a nešťastie zatemňujú moje srdce a zdá sa, že zakrývajú aj moju myseľ, ja som si však opäť mohol uvedomiť, že aj v túto noc žiari SVETLO, ktoré svojou prítomnosťou navždy rozptyľuje akúkoľvek temnotu.
To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila. (Ján 1,5)
Iste máme všetci za sebou mnoho prianí šťastného, úspešného a skvelého nového roku. Samozrejme, popriať druhým aj sebe dobro nie je zlé. Dobre však vieme, že všetko v roku, ktorý sa začal, asi nebude len šťastné, úspešné a skvelé. Je to tak predsa každý rok! Niekedy to vyzerá, akoby si človek chcel tými želaniami svoju budúcnosť akosi zaklínať, aby si zaistil úspech. Je to však márne, život podľa takýchto nôt nefunguje. Existuje ešte iná možnosť – vidieť všetko pred sebou čierne, zlé, tragické, určite horšie ako vlani. S takýmto pohľadom do budúcnosti by sa nám však prítomnosť žila veľmi ťažko.
A tak by sme mali radšej upriamiť našu pozornosť na svetlo, ktoré sa rozžalo pred dvetisíc rokmi a dodnes nezhaslo, hoci proti nemu mnohí bojovali. No ani Herodes, ani Pilát, ani židovskí starší, ale ani Marx, Stalin, Mao a mnohí ďalší nedokázali zhasnúť svetlo menom Ježiš. On je práve tým svetlom, ktoré osvedčilo svoju stálosť, životaschopnosť a silu v protivenstvách, likvidačných kampaniach, ohováraniach, nenávisti a nepriateľstve. Aké iné svetlo by sme si mali obľúbiť? Akému inému svetlu dôverovať? V akom inom svetle by sme sa mali snažiť chodiť?
Ježiš hovorí:
Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života. (Ján 8,12)
Ja, svetlo, prišiel som na svet, aby nikto nezostal v tme, kto verí vo mňa. (Ján 12,46)
(J. Mourad a A. Opatrný)
