Posted on

SAMOTA, STRACH A TÚŽBA PO POKOJI


Samota patrí ku každému človeku. Každého z nás sa niekedy dotkne, pociťujeme ju a prežívame hlavne vo vzťahoch. Mali by sme s tým rátať, no aj tak nás to zaskočí. Avšak len keď tú svoju samotu uznám a prijmem, môžem aj naďalej žiť v dobrom vzťahu. Pretože ten, kto sa vrhá do vzťahu len preto, aby unikol svojej bytostnej samote, príliš sa upne na partnera a vzťah tak rozbije.

Ako si uchovať vieru vo chvíľach, keď sa necítime v bezpečí? Neistota, strach, obviňovanie, nedôvera, reptanie… to je pre nás dnes také typické! Avšak podobná nálada vládla už pred cca 3 000 rokmi medzi Izraelitmi, keď ich Mojžiš vyviedol z otroctva v Egypte: Mali sme sa zle, no teraz sa máme ešte horšie! Kto za to môže? Je vôbec Boh medzi nami? A obviňovali Mojžiša…

Samozrejme, že absolútna samota, akú, napríklad, prežívajú niektorí starí, nezamestnaní alebo opustení ľudia, je niečo celkom iné. Tu by bolo vhodnejšie používať termín osamelosť alebo izolácia. Veľa ľudí je osamelých, napríklad, v anonymite veľkomiest. Ak však aj takúto svoju samotu akceptujem a prijmem, môže sa stať prameňom nových životných obzorov a kreativity.

Čo poradiť ľuďom, ktorí trpia samotou? Povedal by som im: Sadni si sám vo svojom kútiku a uvedom si svoju samotu. Preži svoj smútok z toho, že si sám. A prostredníctvom tohto smútku vstúp do vnútra svojej duše. Zostúp do vlastného vnútra a svojej reálnej skutočnosti. Tvoja životná situácia ťa núti, aby si opustil svoje vlastné vzdušné zámky a predstavy o svojom živote a aby si skočil do priepasti svojej duše. Tam sa stretneš sám so sebou a súčasne s Bohom, ktorý ťa tam čaká. Na dne tvojej duše vyviera prameň lásky, ktorý je nezávislý od toho, či sa práve teraz cítiš sám alebo nie, alebo či ťa práve teraz niekto má rád alebo nie.

Lásku, ktorú každý hľadáme, môžeme prežívať v hĺbke svojej duše. Láska – to je Boh, to je láska s veľkým L. Z Neho môžeme čerpať, a potom rozdávať ďalej.

Ježiš hovorí: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje! (Ján 14,27)

Všetci túžime po pokoji, pohode, usporiadaní všetkého okolo nás tak, aby nás nič nerušilo. Niekedy sme nepokojní bez toho, aby sme vedeli, prečo – len pokoj akosi nemôžeme nájsť. Ak je človek nespokojný so svojím životom, môže mať dojem, že pokoj by mu prinieslo naplnenie a dosiahnutie jeho vlastných predstáv a prianí. Lenže ani potom nebude mať pokoj…

Do nášho nepokoja však môže vstúpiť Ježiš so svojou ponukou. On hovorí o pokoji, ktorý On sám človeku zanecháva a ktorý On sám dáva. Nehovorí o akomsi neurčitom idylickom stave, do ktorého by nás uviedol. Hovorí o tom, čo je v Ňom samom a čo On dáva človeku aj do dnešného nepokojného sveta.

Preto stojí za to oslobodiť sa na chvíľu od našich vlastných riešení a rozhodnutí a pozrieť sa do hĺbky nášho vnútra – do hĺbky vnútra, ktoré stvoril Boh a v ktorom On sám prebýva. Pri takomto pohľade môžeme nájsť niečo, čo by sa dalo vyjadriť slovami „spočinúť v Bohu“. Vo vnútri svojho srdce môžeme nájsť Ježiša, ktorý nám vychádza v ústrety so svojím pokojom a odpustením. On sám nám ponúka aj prináša pokoj – taký pokoj, aký svet nemôže dať.

( A. Grün a A. Opatrný)

Verzia pre tlač