Človek trpí, keď prežíva niečo zlé. Podľa jazyka Biblie – Starého zákona – bolesť a zlo znamená to isté. Preto je všetko, čím človek trpí, označované ako „zlo“. Preto nás často utrpenie privádza k otázke pôvodu zla: Čo je zlo?

Kresťanstvo vyznáva dobro ako podstatu všetkého, čo existuje. Hlása dobrotu Boha Stvoriteľa a dobro stvorenia. Zlo je oproti tomu nedostatkom či znetvorením dobra. Dá sa povedať, že človek trpí preto, lebo nezdieľa dobro, lebo je od neho vzdialený, pripravil sa oň, keď sa odvrátil od Boha. Boh je dobrý. Nikdy si nepraje, aby človek trpel. Ani v tomto živote, ani po smrti.

Každá ľudská odpoveď na utrpenie je a bude len čiastočná. Ľudské utrpenie je príliš veľké a naše pokusy o odpoveď sú len veľmi slabé. Len Boh sám môže dať odpoveď. A svoju odpoveď už dal. Božou odpoveďou na našu otázku o utrpení je veľkonočná udalosť: Ježiš žije, vstal z mŕtvych! Potupná smrť na kríži nebola posledným slovom. Nasledovalo vzkriesenie! Existuje nový začiatok.

Naša nádej v utrpení vychádza z dôvery v Boha, ktorý dokáže vyťažiť dobro aj zo zla, z ľudských slabostí. Ľudské utrpenie dosiahlo v Kristových mukách svoj vrchol. Súčasne však vstúpilo do novej dimenzie, pretože je spojené s láskou. S láskou Božou, ktorá vo svojej všemohúcnosti plodí dobro dokonca aj zo zla. Z najväčšieho zla, ktoré kedy bolo spáchané – z odmietnutia a zabitia Božieho Syna, čo bolo spôsobené hriechom všetkých ľudí –, vyťažil Boh najväčšie dobro – oslavu Krista a naše vykúpenie. Ani mojimi nezdarmi, ani utrpením a stratami nie je zrušený dobrý Boží plán so mnou. Boh dáva prostredníctvom utrpenia aj rast – na púšti dáva vyrašiť novému životu.

Trpiaci človek potrebuje hlavne iného človeka – človeka načúvajúceho a chápajúceho, nie vševeda či skvelého humoristu. Väčšinou nepotrebuje ani to, aby mu jeho situáciu niekto vysvetlil. Potrebuje len nebyť vo svojej situácii celkom sám. Potrebuje, aby ho niekto chápal a robil mu spoločnosť. A aby ho, ak je veriaci, druhí posilňovali vo viere. Niekedy stačí mlčky sa držať za ruky, inokedy sú potrebné aj naše slzy. Dôležité je neponúkať nesplniteľné očakávania, nesúdiť a neposudzovať, ale skutočne načúvať, pokúsiť sa porozumieť a hlavne MAŤ ČAS! Potom môže nastúpiť celkom konkrétna praktická pomoc.
Svoje kresťanské správanie už nebudete vidieť ako povinnosť či záťaž. A ak sa vám práve teraz darí dobre, súcitný záujem o druhých vám bude stále pripomínať, že v živote nebýva vždy ustlané na ružiach. V zranenom svete, poznačenom tajomstvom prvotného pádu ľudstva, nemôže byť život vždy krásny, ale vždy môže byť zmysluplný.

Ísť ďalej

Životné skúšky nestačí len prežiť. Musíme sa vydať do ich hĺbky. Vo chvíľach nečakaného utrpenia je myšlienka rastu prostredníctvom bolesti obyčajne nepochopiteľná. Už len náznak navodzuje hnev a odpor. Avšak rozhorčenie, ktoré je pochopiteľnou reakciou na ohrozenie, po čase ustúpi a príde rozhodnutie ísť ďalej, žiť so svojím žiaľom, a dokonca z neho rásť. A práve toto býva označované ako tajomstvo kríža, tajomstvo bytostne spojené so vzkriesením. Ak sme zrazení k zemi a zničení životom, opustení priateľmi, zradení tými, o ktorých sme si mysleli, že sa na nich môžeme spoľahnúť, znechutení vlastnou hlúposťou, či dokonca stojíme tvárou v tvár smrti, v tej chvíli môžeme zdvihnúť kríž a pozdvihnúť ho proti bolesti, žiaľu a smrti. Chváliť sa krížom je síce, podľa niekoho, divné gesto, keď sa vzoprieme proti tomu, čo nás chce zničiť, ale máme istotu, že keď sa na kríž pozrieme, vieme, že nepodľahneme, pretože Pán života je s nami a v nás a pôjde s nami aj cez údolie tieňov smrti.

Ak práve prežívate hlboký žiaľ alebo veľké utrpenie, musíte sa prinútiť a nechať sa iba niesť, nechcite pochopiť ich dôvody. A hoci pociťujeme takú bolesť a úzkosť, že sa nám zdá, akoby sme nedokázali myslieť na nič iné, len na to, ako nám je a čo cítime, máme túto bolesť čo najskôr ľahko prekročiť a nepovažovať ju za nič. A prečo? Pretože Boh chce, aby sme pochopili, že ak ho poznáme, milujeme ho a ctíme v posvätnej bázni, nájdeme pokoj.

Ak už vaše utrpenie trochu poľavilo, už ste sa s ním čiastočne sžili a snažíte sa znova o zodpovednosť voči druhým, chcete začať skladať rozsypané súčiastky, potom je vhodné rozjímať o tajomstve kríža. Potom sa budeme radovať zo všetkého, čo Boh robí. Musíme pochopiť, že naša duša nikdy nenájde pokoj vo veciach sveta, ale keď preskúma všetky stvorené veci a aj samú seba, nesmie sa ostať pozerať na seba, ale sa má kochať pohľadom na Boha, svojho Stvoriteľa, ktorý žije v jej vnútri.

Liek, ktorý vždy účinkuje

Z našej skúsenosti vieme, že existuje len veľmi málo liekov, ktoré vždy zaberú. Mali by sme však vedieť, že keď prežívame veľké sklamanie a žiaľ, predsa len existuje jeden liek, ktorý má spoľahlivý účinok, ak sa podáva opatrne a dôsledne: Vyjsť zo seba a pomáhať druhému. Kedysi dávno som sa naučil naspamäť túto vetu: Zachráň nejakú dušu, ona zachráni tvoju. Myslím si, že princíp sebazáchovy obsiahnutý v tomto výroku sa veľmi dobre zhoduje s výzvou nášho Pána: Miluj svojho blížneho ako seba samého. Skutky milosrdenstva sú ako časté dávky liekov na choré srdce.
Keď prídeme o svojich drahých alebo keď neúspech prenasleduje naše úsilie, ľahko sa stiahneme do jaskyne sebaľútosti, kde si potom lížeme rany. Prečo by sme mali myslieť na niekoho druhého? Na nás nemyslí nikto. Nikto ma nemá rád, a tak sa budem mať rád aspoň sám. Čo ma je po druhých…
Takýto postoj síce láka, keď je človek hlboko zranený, ale vôbec nepomôže. Protirečí príkladu aj slovám Krista. Posolstvo evanjelií hovorí, že Boh nás miloval, hoci my sme ho nemilovali. Kristus položil za svoji priateľov život, aj keď vedel, že ho opustia. Jeho proroctvo o umučení a o jeho význame pre spásu sveta, hovorí o jeho bezvýhradnom milosrdenstve uprostred ťaživej temnoty. Jeho modlitba na kríži za odpustenie je vrcholným vyjadrením toho, o čom hovorím: liek na žiaľ a sklamanie je milosrdná láska.

Môžete byť presvedčení o tom (a možno správne), že vaša rana zo straty milovaného človeka sa nikdy nezacelí. Alebo sa potýkate s odpustením krivdy a viete, že sa s tým nikdy celkom nevyrovnáte. Kristov príklad vás však môže vyviesť von zo seba. Pôsobivo znie nádherná rada svätého Jána od Kríža: Tam, kde nie je láska, zasievaj lásku, a zožneš lásku.
Prvým krokom vo chvíľach rozrušenia má byť návrat k vlastným povinnostiam – starostlivosť o tých, ktorých máte na starosti. Niekedy to robíme s neochotou. Depresia sa nám lepí na päty, takže sa doslova vlečieme. Akýsi hlas vo vnútri, hlas zraneného ja, kričí: Dajte mi všetci pokoj, nechajte mi môj žiaľ a hnev! Nepočúvajte ten hlas!
Ďalší krok je vnímať potreby tých, ktorí sú taktiež nešťastní a smutní. Ak ide o smrť v rodine, je dobré, keď sa postaráme o ostatných, keď pre nich zaistíme všetko potrebné. Prišiel som na to, že keď som sám prežíval veľké osobné rozrušenie, vždy sa našiel niekto, kto na tom bol ešte horšie ako ja, kto bol osamelý, opustený, chorý či umierajúci. A ja som vtedy odolal nutkaniu starať sa sám o seba a snažil som sa byť užitočný pre toho druhého. Možno som mu ani veľmi nepomohol a urobil som toho viac pre seba ako pre neho, on bol však vďačný, alebo aspoň prijal moju ochotu.

Štedrosť, milosrdenstvo, láskavosť, záujem o druhých, ba aj trpezlivosť, to sú spôsoby, ako naplniť Ježišovu radu milovať svojho blížneho ako seba samého a byť milosrdný rovnako ako je milosrdný Boh. V ťažkých chvíľach máme slabé nervy a musíme sa niekoho pridržať. Taktiež by sme mali byť ochotní sa ospravedlniť – je to veľký skutok milosrdnej lásky a záujmu o druhých, a my na neho dosť zabúdame. Aké je to ušľachtilé, keď niekto sám v problémoch dokáže niesť ešte aj bremená druhých! Nič neosloví viac ako súcit a milosrdenstvo tých, ktorí druhým odpúšťajú, hoci sami nedostávajú žiadnu útechu a milosrdenstvo.

Životné príklady mnohých božích služobníkov či nám známych jednoduchých a skromných bratov a sestier, dosvedčuje fakt, že milosrdná láska je najlepší liek. Je to liek duše. Milosrdná láska nielen všetko prekoná, ale aj všetko uzdraví. Ten, kto je ochotný to vyskúšať, hoci váhavo a bez nadšenia, pocíti jej trvalé a blahodarné účinky.

Neznamená to, že všetko dopadne, ako chceme, a že všetko pôjde hladko. Dôvera v Boha neznamená, že Boh v nás obnoví onen klamný pocit istoty, ktorý sme mali predtým. Znamená to, že nech sa stane čokoľvek, veríme, že Boh je s nami a že ak sa ho budeme držať, aj zo zlého dá vzísť dobru, ba aj z toho zla, ktoré dovolil, aby nás zasiahlo. Musím sa rozhodnúť už teraz, že aj v najtemnejšej hodine svojho života budem veriť, že Boh je so mnou. A ja verím, že bude s vami a so všetkými, ktorí sa k nemu obracajú, ale aj s tými, ktorí ho nepoznajú natoľko, aby sa k nemu obrátili. Tento život so všetkým dobrým aj zlým rýchlo uteká, ale Boh trvá naveky. Nakoniec dobrí i zlí prejdú ceu uzučký prah fyzickej smrti, prejdú za závoj telesnej podoby a budú stáť pred Bohom, kde každý bude musieť vydať počet zo svojich skutkov a spoliehať sa na Božie milosrdenstvo.

Neboj sa!

Keď sa človek zo všetkých síl snaží aj v tých najťažších chvíľach a skúškach ísť ďalej, bývame často nepokojní, a preto sa ťažko sústredíme na nejaké zložité úvahy. Potrebujeme niečo jednoduché a vecné. Modlitby.

Ako je to s nami?

Raz počas jedného rokovania som prechádzal hotelovou halou. Dvere do jednej miestnosti boli otvorené a môj pohľad skĺzol na kresbu na stene oproti nim. V tom okamihu som sa vrátil o päťdesiat rokov späť. V mysli sa mi vynoril obraz, keď som bol ešte malý chlapec. Keď na to myslím, znova si uvedomujem, ako spomienky z najranejšieho detstva silno formujú náš život. Vynárajú sa nám rôzne výjavy, pocity alebo aj hlasy z minulosti. Medzi tie najintenzívnejšie určite patria duchovné zážitky – dotyky Božieho volania, ktoré sprevádzajú ľudí často celým životom. Bývajú to často krásne spomienky. Jedna pani mi nedávno povedala: „Niekedy túžim znova prežiť pocit bezpečia, ktoré som ako dieťa milovala. Babička sedela na mojej posteli, spievala mi a modlila sa.“ Avšak ľuďom sa vynárajú aj životné stresujúce a negatívne zážitky, ktoré v nich vyvolávajú celý rad otázok o zmysle života, o Bohu a o našom vzťahu k nemu. Z rozprávania mnohých ľudí viem, že sa Boh prihovára k človeku už v útlom detstve a neskôr v dospelosti navodzuje situácie, aby im túto spomienku pripomenul. Ide o to, aby sa Boh s ľuďmi znova stretol a niť viery mohla byť opäť napojená. Aby ľudia mohli mať s Bohom osobnú skúsenosť, prežiť zmierenie a uzdravenie. Aby po dlhých omyloch mohli prísť konečne domov. A zaleží len na nás, či Božiu ponuku dostanú ľudia okolo nás v pravý čas.