Okrem niekoľkých odborníkov to zrejme nikto nečakal. Rýchlo sa šíriaci nový koronavírus SARS-CoV-2, ktorý spôsobuje chorobu COVID 19, nás prekvapil a zaskočil. Nemožnosť stopercentnej obrany a ochrany v bežnom živote je niečo, s čím v civilizovaných krajinách akosi nepočítame. A tak sa zatiaľ zdá, že u nás čelíme oveľa viac psychickej záťaži ako chorobe samej – zrejme preto, že má (zatiaľ) mierny priebeh.

Zo všetkých strán sa na nás valí obrovské množstvo rôznych informácií. A to niektorých veľmi znepokojuje, iní na to reagujú bagatelizáciou problému. A ďalší zase hľadajú vinníka. Jeden z najhorších nápadov je obviniť Pána Boha a povedať, že to je jeho trest. (Čo by tím dosiahol? A hlavne – akú predstavu o Bohu má ten, kto také názory šíri?)

Boj s epidémiou a život s ňou je problém nielen zdravotný, ale aj psychický. A nabaľuje na seba ďalšie problémy. Nejde totiž len o to, ako sa nenakaziť či ako nákazu prežiť. Ide aj o to, ako sa postarať o deti zo zatvorených škôlok a škôl. Sú tu problémy ekonomické a sociálne. Napríklad, ako malé firmy zvládnu veľké výpadky osôb umiestnených v karanténe alebo neprítomnosť rodičov starajúcich sa o svoje malé deti. Ako zvládnu chorí v nemocniciach zákaz návštev, ako sa starší ľudia vyrovnajú s faktom, že na túto chorobu umierajú hlavne starší? A mohli by sme takto vyratúvať ďalšie ohrozené skupiny osôb bez toho, aby sme pri tom hovorili o vlastnom ohrození vírusom…

Bude veľmi dobré, keď sa ako kresťania budeme riadiť týmito jednoduchými, no zásadnými predsavzatiami:

• poctivo budeme dodržiavať odporúčané hygienické zásady a aj keď je to nepohodlné a možno sa nám to nepáči, dodržíme pokyny o karanténe;
• nedáme na všelijaké „zaručené rady“ ako sa chrániť, nech by prichádzali od hocikoho;
• budeme sa pozerať okolo seba, aby sme videli, či niekto nepotrebuje našu pomoc;
• nevenujeme sa márnym úvahám o tom, KTO za to môže;
• pochopíme, že neúčasť na bohoslužbe, keď sme nakazení, sme v karanténe alebo je nás viac, je síce nepríjemnosť, ale určite to nie je hriech; naopak, hriechom proti piatemu prikázaniu a hlavne proti prikázaniu lásky k blížnemu, by bolo bohoslužby či inej akcie sa nevzdať;
• a hoci si to nechceme ani pripustiť, mali by sme si naplno uvedomiť krehkosť a zraniteľnosť našej civilizácie aj našej osoby;
• mali by sme obmedziť bezbrehé fascinované sledovanie správ a vyhradiť si viac času na čítanie Biblie, modlitbu a stíšenie sa pred Bohom;
• celú súčasnú situáciu budeme sledovaľ pod uhlom kresťanskej nádeje, ktorá nie je len nejakým lacným presvedčením, že všetko DOBRE dopadne, ale je ISTOTOU, že nás nič nemôže odlúčiť od lásky Kristovej – ani život, ani smrť, ani nič prítomné, ani nič budúce… (Rímskym 5,5; 8, 31-39);
• celú túto záležitosť aj s jej dôsledkami sa budeme snažiť využiť na prehĺbenie našej viery a dôvery, aby sme sa opäť o niečo viac priblížili k istote viery, o ktorej tak povzbudzujúco píše apoštol Pavol do Ríma:

Čo teda povedať na to? Keď Boh za nás, kto proti nám? Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko? Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je po pravici Božej a prihovára sa aj za nás. (Rímskym 8,31-34)

(Aleš Opatrný, www.vira.cz, upr.)