Publikované

KEĎ LÚČENIE BOLÍ…

Ježiš Kristus hovorí: Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, len skrze mňa. (Biblia, Jánovo evanjelium 14,1,6; 11,25)

Bolesť, utrpenie, smrť. Ako často sa nás to dotýka. Smrť je neoddeliteľnou súčasťou ľudského života. Avšak nemusíme sa trápiť, že naši milovaní odišli, lebo vieme, že neskončili niekde v ničote, ale odpočívajú v pokoji s Bohom! Tento pohľad viery nám dáva nádej a istotu, no nezbavuje nás bolesti. Lúčenie vždy bolí. Naši blízki nám chýbajú. A smrť bolí tiež. Takýto odchod v nás vyvoláva slzy a zármutok, lebo smrťou nastáva čosi nezvratné a neodvolateľné. Odišiel dôležitý človek z nášho života. Nikto ho nenahradí. Túto bolesť nemožno preskočiť. Musíme sa znova zorientovať, vyrovnať sa so stratou a ísť ďalej.

Zármutok nás však aj ponára do novej hĺbky. V smútku sa dotýkame nových možností, ktoré ležali ukryté v našej duši. Bez správne prežitého zármutku by sme ustrnuli na mieste a zatarasili si prístup k týmto možnostiam. V prežívanom žiali obyčajne spoznávame to, čo sme doteraz nevnímali dosť jasne – bohatstvo, ktoré Boh ukryl v našej duši. A to obnovuje a obohacuje život.

Veľkou ochranou pred sebaľútosťou je aj vnímanie druhých ľudí trpiacich núdzou – to nás oslobodzuje od zamerania sa na vlastné utrpenie a relativizuje našu vlastnú bolesť…

Keď veríme v Kristovo vzkriesenie z mŕtvych, ktoré je aj naším vzkriesením z mŕtvych, už nie je viac miesta pre bolesť zo smrti. Lebo to, čo považujeme za smrť, je len odchodom. Preto by sme nemali pridlho smútiť za niekým, kto nás len predišiel… (Tertulián)

(A. Grün)

Verzia pre tlač