V prvý deň po sobote, včasráno, keď ešte bola tma, prišla Mária Magdaléna ku hrobu a videla kameň odvalený od hrobu… Ježiš ju oslovil: Mária! (J 20;1,16)

Je to zvláštny príbeh Márie z Magdaly. Bola to vraj bohatá, krásná žena, známa však aj svojím rozmarným životom. Raz sa stretla s Ježišom, a práve toto stretnutie bolo pre ňu nezabudnuteľné – zmenilo jej život. Možno aj preto, alebo hlavne preto, že hoci ňou mnohí „spravodliví a pravoverní“ opovrhovali, Ježiš jej dal najavo svoju lásku a bez podmienok ju prijal. Udalosti však dostali nečakaný spád. Ježiš bol ukrižovaný a pochovaný. Máriina nádej sa tak zmenila v zmätok. Ráno, na tretí deň potom, ako Ježiš zomrel a uložili ho do hrobu, sa ešte za tmy vybrala k Ježišovmu hrobu. Cnelo sa jej za tým, ktorý dal jej životu zmysel, a tak chcela byť aspoň pri jeho hrobe. Hrob však bol prázdny. No príbeh pokračuje ďalej. Ježiš sa zjavuje pri hrobe a volá na Máriu menom, a ona ho spoznáva svojím srdcom. Z toho, že Ježiš oslovil Máriu menom, môžeme vnímať Máriinu jedinečnosť, s akou ju Ježiš prijímal. Ježiš však pozná po mene aj každého z nás, nie sme len niekým z davu. Preto stojí zato vydať sa za Ježišom, nechať ho premeniť náš život a pri ňom si užívať svoju jedinečnosť. Aj toto je odkaz radostnej veľkonočnej správy.

Hospodin ma povolal už od života matky, od lona mojej matky myslel na moje meno (Izaiáš 49,1).