Ježiš sa nespájal s mocnými, ale rozhodol sa žiť ako chudák, bedár, skrachovanec. Ľudskú slabosť však premenil na svoju najväčšiu silu.
Je zvláštne, že pre svoje učenie si vyberá len slabých, hriešnych, vydedencov, chorých. Nevyhľadáva mocných, tých, ktorí majú moc a ktorých počúvajú, ktorých názor má váhu. Ako keby sa Ježiš dnes dobrovoľne odmietal spojiť s mediálne známymi osobnosťami a vyhľadával prostý a nevzdelaný ľud.
Pamätáte sa na Ježišov proces? Je to udalosť, ktorá charakterizuje Kristovo správanie sa medzi ľuďmi. Ježiša predvedú pred Piláta, ktorý predstavuje rímsku autoritu. Pilát priznáva, že nevie, za čo by mohol tohto muža odsúdiť. V jeho očiach je Ježiš maximálne nejaký guru, akých sú tisícky. Čo zlé urobil? Z pohľadu zákona nič. Avšak ľud naliehavo žiada jeho odsúdenie a oslobodenie Barabbáša. Kto je Barabbáš? To nie je obyčajný zlodejíček ani vrah, ako sa niekedy hovorí. V skutočnosti je to vzbúrenec proti rímskemu režimu, bojovník proti okupantom. V tomto zmysle je to vlastne pre Židov akýsi hrdina. Je teda len prirodzené, že si ľud žiada jeho slobodu. Voľba medzi akýmsi šéfom sekty otrhancov a prestížnym odbojárom je jednoduchá… Kedy sme sa ocitli v tom dave my, asi by sme taktiež hlasovali za Barabbáša… Pilát sa síce niekoľkokrát pokúsil Ježiša zachrániť a zdôrazňoval absenciu závažných obvinení, avšak nič nezmohol. Nakoniec si nad tým umýva ruky.
Teraz sa postavme na chvíľu na miesto apoštolov. Sú to dobrí chlapíci, ktorí pre Ježiša kedysi všetko opustili. Nie sú to nijakí mudrci, niektorí ani nevedia čítať. A predsa poslúchli toho neznámeho človeka, ktorý od nich žiadal, aby všetko opustili: rodinu, obživu, remeslo. Musíme uznať, že mal na nich Ježiš veľmi silný vplyv. Jednoducho cítili potrebu tohto muža nasledovať. Niekoľko rokov kráčajú po Kristovom boku, počúvajú ho, vidia jeho zázraky a presviedčajú sa o tom, že je to skutočne Boží Syn. Stanú sa z nich čistí a pevní veriaci, nadšení fanúšikovia – ako by sme to povedali dnes. Nemajú vždy jednoduchý život, ale na druhej strane prežívajú isté dobrodružstvá, cestujú a stretávajú nových ľudí. A rozvíjajú sa – v stopách výnimočnej bytosti, ktorá pôsobí na duše a núti ich premýšľať. Sú stále viac presvedčení o tom, že sa podieľajú na niečom neobyčajnom, čo sa určite triumfálne zavŕši. Veď keď si vás Boží Syn zvolí za učeníka, nebude to len pre nič za nič: istotne už na vás čakajú len samé dobré veci! Okrem toho hovorí Ježíš o svojom Kráľovstve a učeníci o ňom určite snívajú. Zaiste si predstavujú vzrušujúce bohatstvo, úrodnú zem kam až oko dovidí, krásne domy plné služobníctva… Na podrobnosti sa však asi netrúfajú spýtať… Medzitým nasledujú Ježiša, ktorý ich neprestáva prekvapovať a udivovať. A všetko vyzerá dobre…
Všetko ide dobre… až kým Ježiša nezatknú. Ježiš je mladý, má len tridsaťtri, neurobil nič zlé – len kázal radostnú zvesť, nešíril žiadne politické slogany, nikdy nevyzýval k vzbure. Len odovzdával posolstvo pokoja a lásky. A aj keď to niekedy robil prudkým či šokujúcim spôsobom, za to sa predsa nechodí do väzenia. Apoštolovia si z toho nerobia nejakú ťažkú hlavu – Ježiš sa z toho určite dostane. Veď je čistý, nemá žiadny „záznam“, a, navyše, je Boží Syn – na to nesmieme zabúdať! Vrátil zrak mnohým slepým, kriesil mŕtvych… Dobre poznajú Ježišove spôsoby, preto si správne myslia, že pred celým tribunálom žiadny zázrak neurobí. Určite bude stačiť, keď povie niektoré z tých zvláštnych slov, ktorých celé tajomstvo pozná len On, a hneď bude oslobodený. Veď si dobre pamätajú, ako zachránil pred ukameňovaním cudzoložnicu výzvou: Kto z vás je bez hriechu, nech hodí prvý kameňom…
Nastáva proces. A Ježiš nehovorí nič. Nič! Necháva sa nespravodlivo odsúdiť! A pritom nejde len o pár dní väzenia. Nie! Ide o najhorší trest tých čias – najohavnejšie mučenie – ukrižovanie! To je absurdné. Až do poslednej chvíle očakávajú nejaký veľkolepý trik. Nemôžu uveriť tomu, že sa ich fantastická epopeja takto nečakane končí… No presne to sa stane. Úžasné dobrodružstvo Božieho Syna na zemi sa skončí neuveriteľným neúspechom. Dokonalým, ubohým, smiešnym fiaskom: Ježiš sa nechá ukrižovať ako obyčajný ničomník. Tak a je koniec! Ich dobrodružstvo je krach na celej čiare! Teraz sa môžu s hanbou vrátiť domov…
Ježišov krach je taký neznesiteľný po tom všetkom, čo robili a prežili, že každý z nich – jeden po druhom – Krista zaprú. Aj to je prirodzené. Pretože pre človeka je prijatie takého neúspechu neprijateľné. Zaprieť Ježiša je pre nich reflex, diktovaný inštinktom prežitia.
Ježiš sa celý svoj život ukazoval po boku slabých a ukončil ho „neúspechom“. Ukázal nám, že na to, aby sa „znova narodil“ – aby mohol byť vzkriesený, musel ako človek zomrieť. Ježiš urobil z ľudskej slabosti svoju najväčšiu silu. A ja som po prvýkrát v živote pochopil, že Ježiš bol naozaj aj človek. A to ho ku mne veľmi približuje.
(Th. Bizot, www.vira.cz)
