Niektorí ľudia musia neustále dávať najavo svoju nespokojnosť, neustále protestujú a reptajú, porovnávajú sa s druhými a závidia im. Keď však človek nič neprijíma ako samozrejmosť a naučí sa ďakovať aj za malé veci, objaví veľa dôvodov k spokojnosti.

Dnes je veľmi „moderné“ robiť si nároky – je to akési vnútorné presvedčenie – na všetko, čo majú druhí, čo vychvaľuje reklama a čo veľmi chceme. Lebo okamžite potrebujeme všetko, čo vidíme. Musíme ihneď uspokojiť všetky svoje potreby. Nedokážeme čakať. Neschopnosť čakať však oberá človeka o schopnosť niečo si užiť. Tam, kde vládnu nároky, už nie je miesto pre úžas, prekvapenie a vlastne ani pre vďačnosť. Lenže spokojný a teda aj šťastný môže byť len ten človek, ktorý dokáže byť vďačný! Boh nás obdarúva toľkými malými radosťami, len sa musíme naučiť vnímať. Veľa ľudí totiž čaká na nejaké „veľké“ šťastie či udalosti. a vôbec si nevšimnú, koľko pekných a dobrých vecí napĺňa ich život…
Vďačnosť nám otvára oči, aby sme dokázal vidieť aj svoju vlastnú hodnotu. Nie je totiž ľahké byť vďačný aj za samého seba. Každý človek má sklon k sebaodmietaniu. Napríklad by mal rád iné telo, iné nadanie, iné možnosti… Keď však začneme poškuľovať po tom, čo nemáme, už nedokážeme ďakovať za to, čo nám bolo darované. Vďačnosť teda vyžaduje aj schopnosť rozlúčiť sa s vlastnými ilúziami o tom, aký by som chcel byť. Len tak dokážem ďakovať za svoj spôsob myslenia, za všetko, čo prežívam, za svoje telo, ktoré možno nezodpovedá ideálu krásy, ale v ktorom moja duša rada prebýva. Vďačnosť ma vedie k životu v súlade so sebou samým a k hlbokej radosti z toho, že som práve taký, aký som. Vďačnosť premieňa môj život. Akonáhle totiž niekto začne ďakovať, začne sa pozerať na život novými očami. Albert Schweitzer radí: „Ak sa cítiš slabý, malátny a nešťastný, začni ďakovať a hneď ti bude lepšie!“
Keď sa budem pozerať na svoj život s vďačnosťou, temnoty sa rozjasnia a horkosť zmení svoju príchuť. Vďačnosť ma chráni pred malomyseľnosťou a zatrpknutosťou. Približuje ma k Bohu. Modlime sa takto: „Pane, ďakujem ti, že dnes veci neprebehli tak, ako som si prial ja, ale tak, ako si to chcel ty.“ Ak sa takto dokážeme pozrieť na uplynulý deň, nebudeme sa hnevať, ale všetko prežité pretavíme do radosti a pokoja.

A pobožnosť so spokojnosťou je skutočne veľkým ziskom; lebo nič sme nepriniesli na svet a nepochybné je, ani nič odniesť nemôžeme. Preto, keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme. (1. Timoteovi 6,6-8)

…rozhojňujte sa v dobrorečení. (Kolosenským 2,7)