Nedávno som čítal knihu, v ktorej bol ľudský život prirovnaný k ceste vlakom. Táto myšlienka sa mi veľmi zapáčila. Naozaj, náš život nie je nič iné, ako cesta vlakom: skladá sa z nastupovania a vystupovania, je plná príjemných prekvapení, ale aj nejakých nehôd a hlbokého smútku.

Narodením sa nastúpime do vlaku. Počas cesty stretávame vo vlaku rôzne osoby, s ktorými by sme si želali zostať počas celej cesty – sú to naši rodičia. Bohužiaľ, pravda je iná. Rodičia na určitej stanici vystúpia, a nás pritom zbavia svojej citlivosti a nenahraditeľnej väzby k nim.
To však neprekáža, aby nastúpili iné osoby, ktoré sa pre nás stanú taktiež veľmi dôležité. Prichádzajú naši súrodenci, priatelia a zázračné lásky. Medzi osobami, ktoré cestujú týmto vlakom, sa nájdu aj také, ktoré sa prišli len zviesť. Takí, ktorí pri cestovaní vyvolávajú len smútok. A aj takí, ktorí chodia po vlaku a sú stále pripravení pomôcť nemohúcim.
Mnohí po svojom vystúpení z vlaku zanechávajú v nás stálu stopu. Iní vystúpia tak nepozorovane, že si ani neuvedomíme, že uvoľnili svoje miesto…
Je zaujímavé, že niektorí cestujúci, ktorých najviac milujeme, obsadili miesta vo vagónoch, ktoré sú najďalej od toho nášho. Preto budeme musieť prežiť našu cestu bez nich. Samozrejme, že nič nebráni, aby sme sa počas cesty rozhodli a, hoci s ťažkosťami, opustili náš vagón a vydali sa k nim… Avšak už si nebudeme môcť sadnúť vedľa nich, pretože toto miesto bude s najväčšou pravdepodobnosťou obsadené inou osobou. Nevadí, táto cesta vyzerá práve takto: plná výziev, snov, fantázie, očakávaní, stretnutí a rozlúčok… Ale nikdy nie návratov.
A preto absolvujme našu cestu najlepšie, ako sa dá. Pokúsme sa nadviazať známosť s každým cestujúcim, hľadajúc v každom z nich tie najlepšie vlastnosti. Pamätajme, že v každom momente cesty im budeme musieť porozumieť…
Veľké tajomstvo našej cesty vlakom spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme, na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši spoločníci, a dokonca ani ten, kto má miesto po našom boku.
Zamýšľam sa, či vo chvíli, keď vystúpim z vlaku, pocítim nostalgiu… Verím, že áno. Odlúčiť sa od niektorých priateľov, s ktorými som cestoval, bude bolestivé. Dovoliť, aby moje deti ostali samé, bude veľmi smutné. Ale držím sa nádeje – keď ich uvidím odchádzať s batohom, ktorý pri nastupovaní nemali -, že som sa pričinil o to, aby sa tento ich batoh zväčšoval a stával sa hodnotnejším. A to ma robí šťastným.
Priatelia moji, urobte všetko pre to, aby náš pobyt v tomto vlaku bol pokojný a zmysluplný. Žime tak, aby, keď príde chvíľa vystúpiť, ostala po nás nejaká stopa a milé spomienky pre tých, ktorí pokračujú v ceste. Prajem vám: Šťastnú cestu!!! Nezabudnite na nikoho, koho máte teraz vo svojom vlaku života! Lebo už možno nikdy nebudete mať príležitosť povedať mu, aký je vo vašom živote dôležitý… Nehanbite sa prejaviť svoje city druhým!