Stáva sa, že si priatelia pri posedení povedia dopredu, že o politike sa baviť nebudú… Tušia totiž, že by to nedopadlo dobre. No často to nedodržia, a tak to naozaj nedopadne dobre. Debata sa zmení a stane sa – reptaním, šomraním a hromžením. Ľudia to, jednoducho, inak nevedia. Áno, situácia vo svete, vlasti aj v obci si to žiada. Vnímame ju ako neutešenú. Spôsob, akým sa o nej dozvedáme, je taký, že tie svetlé stránky nevidno. Zvykáme si na to a prestávame ich dokonca vnímať, hoci existujú.

Polarita dobra a zla, fyzického aj morálneho, tu bola vždy. Naši predkovia to predsa nemali o nič jednoduchšie. Príroda sa s nimi nemaznala, sužovala ich panská zlovôľa, hubili ich vojny a zraňovala vzájomná zloba v srdci. „Parametre“ sú navlas rovnaké, len štýl sa zmenil. Oni tomu čelili úsilím pracovným, niekedy aj zbrojným – a modlitbou. Ora et labora! Možno sa v praxi riadili touto výzvou v obrátenom poradí, no mali vieru. Možno nie všetci, alebo nie všetci rovnako horúcu, avšak ich viera zanechala dodnes patrné stopy.

Čo je to viera? Dnes sa to veľmi ťažko vysvetľuje… Dá sa vôbec viera vysvetliť? Viera je postoj, vzťah. Jej „náuka“ prichádza k slovu až neskôr. Vysvetľovať „náuku“, ak chýba postoj, je ako hádzať hrach na stenu. Postoj sa nedá vysvetliť. Postoj je ako iskra, ktorá preskočí. Alebo aj nepreskočí…

V prvom priblížení je viera zásadným, fundamentálnym a neodvolávaným ÁNO. Verím, pretože dôverujem. A dôverujem… prečo vlastne? Pre toto základné ÁNO má apoštol Pavol slovo, ktoré je dnes hlboko inflačné a mnohoznačné. Tým slovom je fília – láska. Vyhýbame sa mu. Namiesto neho používame, napríklad, slovo „pozitivita“, avšak to potom znie ako z psychotechnického dotazníka. Zvláštna vec: pomenovávať negatíva sa dá oveľa ľahšie. NIE je akosi dostupnejšie ako ÁNO.

Reptanie je nedostatok nádeje

Tak, čo teda chceme my? Chcime – ÁNO! ÁNO tomuto svetu, ÁNO všetkým naokolo, ÁNO všetkému, čo žije, čo sa zelená, kvitne, čo sa smeje, hrá, čo tvorí, žiari…, ÁNO tomu, čo ešte len objavím. Samozrejme, že sa stretávam aj s tým, čomu platí NIE. Avšak toto NIE nedokáže zatieniť a znevážiť to pôvodnejšie ÁNO.

Možno sa naši predkovia lopotili, trápili, bránili, trpeli, a pritom si nezúfali, pretože sa modlili, lebo mali nádej. – Hovorím to všetko preto, že reptanie, ktoré dnes tak veľmi počujeme zo všetkých strán, je burinou, ktorej sa darí tam, kde je málo nádeje. Stáva sa, že sa zídu veriaci kresťania, hovoria spolu o viere, cirkvi, o svete, a skôr či neskôr aj oni upadnú do reptania – že sa vytráca viera, ubúda veriacich, svet sa mení a uberá sa zlým smerom, postupuje pohanstvo… Všetko sa to týka súčasnej situácie a jej problémov, doliehajúcich na kresťanov… Tí vzdelanejší pripomenú staroveký Rím v predvečer zániku. A nikto nevie, čo s tým. Rozprava sa zhoršuje a pomaly sa prepadá do beznádeje…

Čo s tým?

Chcieť všeobecný návod, technológiu, know-how, to dosť dobre nejde. Ak by som sa o to predsa len pokúsil, boli by to všeobecne známe proklamácie, na ktoré ľudia často nereagujú dobre. Skúsme však jedno: žiť, zmýšľať, správať sa, teda sa aj prejavovať navonok ako kresťania. A to hlavne doma. Keď sme ženatí či vydaté, znamená to byť zajedno. Viesť k viere (a k modlitbe) svoje deti, byť im príkladom. Vyliezť zo svojho brlohu, odložiť mimikry. Urobiť svoje vlastné kresťanstvo zrozumiteľným a hlavne vierohodným pre svojich priateľov, susedov, spolupracovníkov. Nenechať žiadne hlúpe či zlé slovo bez odozvy. Ozvať sa, ak sa niekde chystá niečo zlé či nejaký podraz. Nenapomáhať tomu, aby u nás boli kresťania mlčiacou menšinou.

Toto všetko však vieme. Je to naše misijné minimum. Ak však chceme viac – a to treba -, je nevyhnutné rozmnožovať hrivny. Zaútočiť proti hriechu lenivosti. Tou lenivosťou je očakávanie a spoliehanie sa na druhých…

Tak poďme objavovať vlastné netušené možnosti v jedinečnej situácii každého z nás. Nezabúdajme však, že ja sám nie som tým plánovačom, ale len nástrojom…

A potom už nebudem mať na reptanie ani náladu ani čas…
(P. Příhoda, www.vira.cz)

Bojíte sa toho, čo prinesie budúcnosť? Ako sa bude vyvíjať situácia vo svete či u nás, v našich rodinách, v našom osobnom živote? Nenechajte sa týmito obavami ochromiť. Boh nám totiž prisľúbil svoju blízkosť!
Žehná nám – nabíja nás svojou životodarnou silou;
chráni nás – sústreďuje na nás svoju pozornosť;
rozjasňuje nad nami svoju tvár – prijíma nás takých, akí sme;
je nám milostivý – odpúšťa nám vo svojom milosrdenstve;
obracia k nám svoju tvár – nenecháva nás opustených;
dáva nám pokoj – zbavuje nás napätia
a pomáha nám uzdravovať vzťahy s druhými…

Vykročme teda v nádeji, že vo všetkom, čo nás čaká, v radostnom aj tom ťažkom, bude Boh s nami.