V Markovom a Matúšovom evanjeliu vyzýva anjel ženy, aby povedali učeníkom, že Ježiš vstal z mŕtvych, odchádza do Galiley a tam Ho uvidia (Matúš 28,7). Učeníci sa mali vrátiť domov do Galiley. Nestretnú sa s Ježišom v Jeruzaleme, ale tam, kde sú doma, kde žijú a pracujú, uprostred svojho všedného dňa.

Galilea bola miestom, kde spolu žili Židia a pohania, a tak predstavuje to, z čoho sa skladá aj náš život. Náš život je tiež taká Galilea – v nás bývajú, vzájomne premiešaní, „Židia aj pohania“ – v nás je vedľa seba Božia blízkosť aj Božia diaľka, viera aj nevera, láska aj nenávisť, pohyb aj strnulosť, svetlo i temnota. A aj my bývame spoločne s ľuďmi, ktorí hľadajú Boha, no aj s tými, ktorí sa o neho nestarajú, s ľuďmi, ktorých milujeme, aj s inými, s ktorými len ťažko vychádzame…
No uprostred našej zmiešanej Galiley môžeme vidieť Vzkrieseného! Tak nám to bolo prisľúbené. Potrebujeme však nové oči, aby sme ho rozpoznali uprostred svojich každodenných starostí a povinností, uprostred svojho života. Môžeme ho vidieť v ľudskej tvári, na ktorej bolesť ustupuje radosti, na ktorej sa rozsvecuje nádej a dôvera, uvidíme ho pri zmierení, keď sa uvoľňuje napätá atmosféra…
Vzkriesenie sa teda chce zviditeľniť, aj keď ho evanjelisti opisujú ako čosi neviditeľné a nepozorovateľné. Vzkriesenie uvidíme aj vtedy, keď budeme pozornými očami sledovať jarnú rozvíjajúcu sa prírodu. Nie nadarmo ospevujú rôzne veľkonočné piesne spolu so vzkriesením aj rozkvet a oživenie všetkého stvorenia. Básnik Friedrich Spee hovorí:
Zelená sa celý svet, haleluja, haleluja,
stromy sú už samý kvet, haleluja, haleluja.
Slnko v ústrety nám žiari, haleluja, haleluja,
dotýka sa zľahka našich tvárí, haleluja, haleluja.
Na Vzkrieseného sa pozeráme v kvete, ktorý sa práve rozvíja, v zelenajúcej sa tráve, v pestrosti jarnej lúky atď. a vo všetkom zreteľne vidíme, že život je silnejší ako smrť. Jar sa spája aj s láskou. Jej mesiacom je máj – keď je príroda v najväčšom rozkvete.

Pozri sa dnes pozorne okolo seba na pučiacu prírodu, rozoznáš v nej silu vzkriesenia! Pozri sa na lásku, ktorá rozkvitá aj v tvojom živote! Vzkriesený predišiel aj teba. Už je v tvojom živote, v tvojej Galiley! Potrebuješ len bdelé oči, ktoré ho objavia uprostred tvojho zamotaného života. Keď ho uvidíš, premení sa tvoja Galilea a v tvojom živote nastane vzkriesenie.

Pán Ježiš neskôr utešuje svojich učeníkov a sľubuje im, že ich nenechá samých a opustených. Aj keď teraz odchádza k svojmu Otcovi, nezanechá ich a nezanechá ani nás. Nebude s nami, ako bol s učeníkmi – hmatateľný, počuteľný, viditeľný, len iným spôsobom. Potrebujeme však mať oči viery, aby sme rozpoznali jeho prítomnosť v nás a pri nás: Ešte máličko, a svet ma viac neuvidí, ale vy ma uvidíte; pretože ja žijem, aj vy budete žiť. V ten deň poznáte, že ja som vo svojom Otcovi, a vy ste vo mne, ako ja som vo vás. (Ján 14,19-20) Svet je slepý a Vzkrieseného nevidí, veriaci však áno. Pozná ho podľa toho, že žije – a to je pre mňa dôležitým kritériom. Tam, kde žijem a kde vo mne rozkvitá život, tam vidím vzkrieseného Ježiša, a tak vnímam Boha. Vzkrieseného poznávame v pohybe svojho života, ktorý povstáva zo strnulosti a rozkvitá z prázdnoty.
V živote, ktorý aj v nás zvíťazil nad smrťou, spoznáme, že Kristus je v Otcovi, my sme v Kristovi a Kristus je v nás. To je posolstvo útechy, ktoré nám zanechal Pán Ježiš pri svojom rozlúčení. Teraz už nepôjde vedľa nás, ale bude v nás a my budeme v ňom. Jeho vstúpenie na nebesia vytvára novú blízkosť Krista k nám. Nemôžeme síce Krista vidieť a počuť fyzicky, je však v nás samých, stal sa naším najvnútornejším základom, podstatou. Tam ho môžeme naplno počuť v tichých impulzoch nášho srdca. Uvidíme ho vždy, keď nazrieme do svojho vnútra. V jadre svojej duše budeme potom vnímať hlboký vnútorný pokoj a mier. Evagrius Ponticus v 4. storočí nazval tento vnútorný priestor v nás, v ktorom v nás prebýva sám Kristus, „expozíciou mieru“. Nevidíme Krista v jeho vonkajšej podobe, ale vidíme ho očami viery ako pokoj, ako súzvuk s nami samými, ako jednotné bytie. A tento pokoj je viditeľný – poznáme ho podľa vyžarovania z človeka, podľa harmónie jeho pohybov, podľa jasu jeho tváre, podľa súladu jeho slov s jeho bytosťou! A taký chcem byť aj ja!
Ježiš chápal, prečo boli učeníci plní smútku, ale zasľúbil im a teda aj nám, že sa náš zármutok premení na radosť. Porovnáva to so ženou, ktorá sa bojí pôrodu: Žena, keď rodí, má zármutok, pretože prišla jej hodina. Ale keď porodila dieťa, nespomína viac na úzkosť pre radosť, že sa človek narodil na svet. Tak aj vy: teraz máte zármutok, ale zase vás uvidím, a srdce bude sa vám radovať, a nik vám nevezme vašu radosť. (Ján 16,21-22) Aj my sme zrodení ako noví ľudia. Ako tomu rozumieť? Odkladáme svoju starú identitu, v ktorej sme sa definovali podľa sveta – podľa úspechu a neúspechu, podľa uznania a priazne. Teraz je naša existencia určená Kristovou prítomnosťou v nás. V Kristovi je v nás pravá radosť – radosť, ktorú nám už nikto nemôže vziať. Kristus sa stotožňoval nielen s láskou, ale aj s radosťou (Jan 15,10-11). V ňom sa stretávame s pravou láskou a s pravou radosťou, ktoré sú pripravené v jadre našej duše, avšak dosť často bez kontaktu s naším vedomím.

Ježišove rozlúčenie s učeníkmi pripomína všetky lúčenia v tvojom živote. S čím alebo s kým všetkým si sa už musel rozlúčiť? So svojím detstvom, mladosťou, s obdobím úspechu, keď si bol v strede pozornosti, keď si bol plný sily… Musel si sa rozlúčiť s milými ľuďmi, s miestami, kde si rád prebýval… Každé rozlúčenie bolí, no súčasne je aj prísľubom niečoho nového. Porozmýšľaj, s čím by si sa mal dnes rozlúčiť, čo by si chcel alebo mal nechať za sebou, aby v tebe rozkvitol nový život. Keď pôjdeš najbližšie na prechádzku, predstav si, ako s každým krokom zanechávaš za sebou ľudí, miesta, zvyky, zranenia, sklamania…, aby si vedome vstúpil do novej oblasti. Môžeš sa s tým pokojne rozlúčiť, pretože vieš o úteche – vieš o tom, že nejdeš sám, ale že vzkriesený Ježiš ide s tebou, ba dokonca že je v tebe!

V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! (Ján 20,19) Vzkriesený Ježiš prechádza zatvorenými dverami. A ani strach učeníkov symbolizovaný zámkami ho nezadrží, aby k nim prišiel a poprial im pokoj. To je prekrásny obraz vzkriesenia! Sami totiž dosť často zatvárame svoje dvere pred druhými – nikomu k sebe nedovolíme vstúpiť, často ani nazrieť, schovávame sa za pancierom strachu. Vzkriesenie znamená, že žiadny zámok a žiadna závora nemôžu zadržať Vzkrieseného, aby nedošiel k nášmu srdcu a nevstúpil doň.
Dvere sú v mnohých rozprávkach a legendách dôležitým symbolom. Aj sám Ježiš hovorí: Ja som dvere. Keď cezo mňa vojde niekto, bude spasený; vojde i vyjde a nájde pastvu. (Ján 10,9) Ježiš nevstupuje len našimi zatvorenými dverami. On sám je dverami, ktorými možno prejsť k životu. Dvere sú symbolickým obrazom pre prechod z jednej oblasti do druhej, napr. z tohto sveta do onoho, z profánnej oblasti do sakrálnej. V stredoveku boli brány katedrál zdobené Kristom sediacim na tróne – vtedy ešte ľudia vedeli, že len prostredníctvom Krista môžu vstúpiť do pravého života. Ak berieme Ježišove slová vážne, tak sa náš život uzdravuje. Keď prechádzame dvermi, ktorými je On sám, dostávame sa k svojmu pravému JA. Ježiš ukazuje na dvoch obrazoch, čo tento život znamená: budeme vchádzať a vychádzať a nájdeme pastvu. Život v nás bude prúdiť všetkými smermi. Už nebudeme – zahľadení do seba – krúžiť len okolo svojho JA, a ani nebudeme žiť len na povrchu. Keď vstúpime dvermi, ktorými je Kristus, budeme vchádzať a vychádzať a nájdeme pokrm, ktorý nás skutočne nasýti. A keby sme aj niekedy v budúcnosti opäť svoje dvere zamkli, Kristus zámky rozlomí a prejde nimi do nášho srdca.

Vnímaj dnes pozorne dvere, ktorými prechádzaš! Otvor nové priestory, v ktorých sa budeš cítiť dobre – veľké a svetlé miestnosti, naplnené svetlom, vkusne zariadené. Vnímaj tieto miestnosti ako obraz pre izby svojho životného domu a predstav si, že sprevádzaš vzkrieseného Ježiša všetkými tými miestnosťami, aby sa všetko zatvorené otvorilo a všetko odstavené, umŕtvené a potláčané znova ožilo. Premysli si, či nejestvujú dvere, ktorými by si mal prejsť, aby sa tvoj život obnovil a rozšíril, kde sú tie dvere, ktoré čakajú, kým ich otvoríš!

Ježišove zjavenie sa na Tiberiadskom jazere je príbehom vzkriesenia uprostred nášho všedného dňa. Učeníci sa zase venujú svojej každodennej práci. Je ich sedem. Sedmička je číslo premeny: vždy znamená, že sa spája pozemské s nebeským, že sa nebo a zem vzájomne dotýkajú. Zdá sa, že týchto sedem učeníkov bolo spolu viac-menej náhodou, no stretnutím sa so vzkrieseným Ježišom sa z nich stalo sväté spoločenstvo – spoločenstvo, v ktorom sa stáva tajuplným stredom sám Ježiš. Odrazu vzniká spolužitie, atmosféra, v ktorej nad nimi stojí otvorené nebo.
Na začiatku toto spolužitie vyznievalo skôr naprázdno – trpeli márnosťou všetkého svojho konania. Taká skúsenosť dnes trápi veľa ľudí. Majú pocit, že je všetko zbytočné, márne, sú frustrovaní a sklamaní. Nič nemá zmysel! Tak načo sa ešte namáhať? Nič z toho nebude… Prečo mám na sebe ešte pracovať? Zase sa dopustím rovnakých chýb… Pocit márnosti nás okráda o energiu, ktorú v živote potrebujeme, a súčasne nás zraňuje. Zbytočnosť je skúsenosť, o ktorej sa v Biblii hovorí na mnohých miestach. Spomeňme si napríklad na Jóba, ktorý sa sťažuje, že sa nadarmo namáha (Jób 9,29), útecha jeho priateľov vyznieva naprázdno. Prosebník zo 73. žalmu taktiež získal skúsenosť, že si zbytočne zachovával rýdze srdce (Žalm 73,13). Jeho krúženie okolo Božej vôle bolo zbytočné, lebo aj tak sa rúhačom vedie lepšie… Všetko je márne! Všetky veľké reči, všetky slávne činy sa rozplynú v ničote: Len ako tôňa chodí človek, len pre márnosť sa vzrušuje…(Žalm 39,7)
Z márnosti nášho konania nás nevyslobodí ani keď budeme ako učeníci, ktorí tak ochotne nasledovali svojho vodcu Petra, pretože len nadšenie nestačí, len s eufóriou sa toho veľa nepodarí. Keď Peter učeníkom povedal, že ide loviť ryby, plní zápalu mu odvetili, že pôjdu s ním. Dúfajú, že im Peter ukáže cestu k úspešnému životu. Podobne dnes veľa ľudí počúva kadejakého samozvaného guru, o ktorom sú presvedčení, že sa vyzná v každej situácii. A tak fascinovaní tým, čo z neho vyžaruje, nastupujú do člna v nádeji, že odteraz bude všetko lepšie. Avšak aj oni, podobne ako vtedy učeníci, musia na vlastnej koži spoznať, že toto všetko je len márnosť. V tú noc totiž nič neulovili. Všetko ich úsilie bolo márne… Je noc a aj v ich vnútri je temno… Ten, kto v noci trpí márnosťou všetkého svojho snaženia, túži po ráne, avšak nie každé ráno prináša útechu. Existujú aj rána šedivé a bezútešné, kedy sa človeku vôbec nechce vstávať, pretože nevidí zmysel v prežití tohto ďalšieho dňa…
Do takéhoto šedivého rána márnosti a bezútešnosti učeníkov vstupuje Ježiš. Už stojí na brehu. Učeníci sú ešte v člne na mori – ešte sú vo svete nevedomosti, vo svete svojich snov. Ježiš vstupuje do ich života z iného sveta a oni ho nespoznávajú! Ježiš s nimi nadväzuje kontakt, pýta sa ich, či majú niečo na jedenie a nazýva ich „deťmi“, pretože sú ešte nevedúci. A hoci to boli skúsení rybári, nechápali, na čom v ich živote záleží. A tak im Ježiš ukazuje cestu. Berie ich do svojej školy. Ich námaha bola skutočne zbytočná – namáhali sa pre nič. Aby bol ich život naozaj hodnotný, potrebujú ísť inými cestami. Tomu sa však môžu naučiť až vtedy, keď pripustia, že sú ešte deti – to znamená, že keď ide o niečo podstatné, sú všetky ich schopnosti nanič, sami sú neschopní.

Aj teba trápi pocit, že nič nemá zmysel, že je všetko zbytočné? Možno cítiš, že tvoja námaha, odhodlanie a úsilie pri výchove tvojich detí boli celkom zbytočné, pretože aj tak idú úplne inými cestami a tebe ich smerovanie pripadá ako blúdenie. Nevidíš východisko… Možno sa namáhaš, usilovne a poctivo pracuješ, a aj tak sa ti všetko rúca pod rukami… Možno sa sám snažíš o zmenu, túžiš byť iným človekom, no stále padáš späť… Možno ťa trápi niečo celkom iné… Všetko sa zdá také zbytočné!
Zastav sa! Zastav sa vo svojej zbytočnosti pri Ježišových slovách: „Deti, nemáte niečo jesť?“ Ale ty sám nemáš nič, čo by ťa skutočne nasýtilo! Preto prichádza Ježiš na breh aj tvojho šedivého rána. Oslovuje ťa a pomôže ti. Lebo ťa miluje a chce, aby tvoj život už nebol márny, aby už nesmeroval do prázdna, ale bol zdravý, radostný a naplnený.
(Anselm Grün, sprac. podľa knihy Tajemství velikonoční radosti, ktorú vydalo Karmelitánské nakladatelství)