Pre okruh pocitov vlastnej hodnoty a pocitov bezmocnosti máme veľa podobných pojmov. Hovoríme o sebadôvere, sebavedomí, sebaistote. Pocit bezmocnosti, naopak, často súvisí s pocitom nedostačujúcej vlastnej ceny, avšak nie je s ním identický.
Sebadôvera, sebavedomie a sebaistota
Pre okruh pocitov vlastnej hodnoty a pocitov bezmocnosti máme veľa podobných pojmov. Hovoríme o sebadôvere, sebavedomí, sebaistote. Všetky tieto pojmy spolu nejakým spôsobom súvisia, ale súčasne každý z nich označuje niečo iné. V rozhovoroch často počúvam, že niekto nevie sebavedome vystupovať, nemá žiadne sebavedomie, nie je sebaistý. Sebavedomý je ten, kto si uvedomuje sám seba, kto vie, kto je a čo v ňom je. Ako sebaistý sa označuje ten, kto vie vystupovať s istotou, kto sa nenechá ničím a nikým zneistiť. Niekedy sa stavia sebavedomie aj na obdiv. Vtedy človek vystavuje vedome sám seba. Sebavedome však môže človek vystupovať aj vtedy, ak má nedostatočný pocit svojej vlastnej hodnoty – zakrýva ho sebavedomým a sebaistým správaním. Pocit vlastnej hodnoty je vedomie svojej vlastnej ceny, svojej dôstojnosti, jedinečnosti svojej osoby. Je to vnímanie môjho ,ja‘, môjho skutočného bytia, obrazu, ktorý si Boh o mne urobil.
Sebadôverou sa myslí skôr to, že sa človek na niečo odváži, že dôveruje svojim pocitom a spolieha sa na Boha, ktorý ho nesie a prijíma. Pocit vlastnej hodnoty a sebavedomie sa navzájom podmieňujú. Pretože viem, že ako človek mám nedotknuteľnú božskú cenu, môžem sa prijať taký, aký som, môžem sa spoľanúť, že som dobrý, môžem sa odvážiť vystupovať taký, aký som. V cudzom prostredí možno budem pôsobiť ako neistý, ale priznám si to. Potom mám, aj napriek tomu, pocit sebadôvery a vlastnej hodnoty. Som cenný aj vo svojej neistote a vo svojich zábranách. Zatiaľ čo si sebavedomý človek nemôže dovoliť slabosť, sebadôvera mi umožňuje byť aj slabý. Pocit vlastnej hodnoty nie je nafúkanosť, je to skôr cit pre vlastnú cenu vo všetkých slabostiach aj ohraničeniach.
Byť bezmocný, byť bez moci, byť bez možnosti
Slovo bezmocnosť môže niekedy znamenať bezvedomie a stratu vlády nad sebou, ktoré nastávajú na základe návalu slabosti. Keď je tieseň taká velká, že ju nemožno vydržať, reaguje telo „bezmocnosťou“ – mdlobami. Človek stráca vedomie, aby už nemusel riešiť to, čo sa od neho očakáva. Na druhej strane vyjadruje pocit bezmocnosti pocit straty vlastnej moci. Slovo moc pochádza od slovesa môcť, dokázať. Byť bez moci znamená byť bez možnosti, bez vplyvu, bez schopnosti. Bezmocný človek nemôže nič spôsobiť, nemá možnosť niečo meniť, niečo utvárať. Pocit bezmocnosti k človeku bytostne patrí. Človek má moc a súčasne je bezmocný. Má moc ovládať svet aj samého seba. Ale je aj bezmocný, keď sa má ovládnuť, je bezmocný voči Bohu.
Na rozdiel od tohto pocitu bezmocnosti, ktorý k ľudskej existencii nevyhnutne patrí, hovoríme dnes o takých pocitoch bezmocnosti, keď sa človek cíti bezmocný voči svojmu životu, ľuďom vo svojom okolí alebo voči svetu ako takému. Pocit bezmocnosti často súvisí s pocitom nedostačujúcej vlastnej ceny, avšak nie je s ním identický. Niekedy idú paralelne – to keď sa človek cíti bezmocný voči vlastným chybám, keď sa cíti neschopný zmeniť sám seba. Existuje však veľa ľudí, ktorí majú zdravú sebadôveru, a predsa trpia pocitom bezmocnosti. Cítia sa bezmocní v mnohých oblastiach svojho života. Cítia sa bezmocní ako učitelia, pretože vďaka nedostatočnej rodičovskej výchove toho s deťmi veľa nedosiahnu… Bezmocní sa cítia ako farári, pretože na bohoslužby prichádza stále menej ľudí, hoci vynakladajú obrovskú námahu, aby ich vytvorili s fantáziou, a pretože napriek svojim snahám pozorujú vo svojej pastierskej starostlivosti len mizivý úspech… Cítia sa bezmocní vzhľadom na nespravodlivé pomery vo svete – narastajúcu celosvetovú biedu na jednej strane a nesmierne bohatstvo v rukách hŕstky ľudí na strane druhej, rozmáhajúce sa násilie, byrokraciu, nezmyselné vojny… Kto môže tieto pocity bezmocnosti bez problémov vydržať? Mnohí reagujú depresívne alebo upadajú do rezignácie, iní podliehajú agresivite, bijú okolo seba, aby už nemuseli vnímať vlastnú bezmocnosť, alebo sa usilujú získať moc mysliac si, že tak uniknú vlastnej bezmocnosti…
V nasledujúcich riadkoch si ukážeme, ako môžeme zaobchádzať so svojimi pocitmi bezmocnosti, ktoré patria k našej ľudskej existencii, bez toho, aby nás ochromovali. A rád by som ako duchovný pastier opísal cesty, ako sa dá rozvíjať zdravý pocit vlastnej hodnoty. Nejde mi však len o psychologickú rovinu, ale hlavne o duchovný rozmer. Pýtam sa ako človek, ktorý žije z viery a ktorému viera pomáha cítiť sa ako cenný človek, ktorý z dôvery v Boha získava aj dôveru k sebe. Dúfam, že vo viere nájdem cestu, ako sa postaviť vlastnej bezmocnosti a ako s ňou kreatívne zaobchádzať. Avšak skôr ako z viery získam pomoc pre správne zaobchádzanie s pocitmi vlastnej bezmocnosti a pre rozvoj dobrého pocitu vlastnej hodnoty, musím sa postaviť realite vlastnej bezmocnosti a svojho nedostatočného pocitu vlastnej hodnoty. Duchovná dimenzia nemôže psychologickú rovinu preskočiť. Skôr sa práve jej prostredníctvom dostanem k Bohu. Cesta k Bohu totiž nevedie mimo našu psychickú skutočnosť. To by bol „spiritual bypassing“ – duchovná skratka, ako Američania nazývajú náboženské preskočenie reality. Žiadna duchovná skratka, ktorá by nám ušetrila vyrovnanie sa s psychickou realitou nášho života, však neexistuje! Kristus zostúpil k nám ľuďom, aby sme my našli odvahu zostúpiť do vlastnej skutočnosti. Len tak potom môžeme vystúpiť k Bohu.
