Prečo je na svete tak veľa zla a nenávisti? Prečo trpia nevinní, deti? Ak existuje Boh, tak kde je? Prečo to dopustí? Kde je ten Boh, ktorý je všade taký ospevovaný? Prečo nepomáha, ale len ničí? To je len pár otázok, ktoré zamestnávajú myseľ mnohých ľudí. Zaujímajú odpovede na ne aj vás?

► Chcela by som, aby ste mi poradili, ako mám odpovedať na otázky kolegov (samozrejme, neveriacich ľudí) typu: keby existoval Boh, nebolo by na svete toľko zla alebo Boh nemôže byť spravodlivý, keď je tu toľko boháčov a toľko chudoby, chorôb a smrti… Uznávam, že za veľa vecí si môžeme sami, veľa toho môžeme ovplyvniť, ale, bohužiaľ, za mnohé vo svojom živote nemôžeme. Človek predsa nemôže za to, v akom prostredí vyrástol, ako bol vychovaný, čo v detstve prežil, či aké gény zdedil a pod. Ako potom môže uveriť, že Boh nás všetkých miluje, je milosrdný a hlavne, že je spravodlivý? Momentálne prežívam krízu vo viere v spravodlivého Boha, ale to asi nielen ja, lebo pod pojmom spravodlivosť si predstavujem úplne niečo iné…

Skúsenosť, ktorú opisujete, je veľmi stará. Rieši ju aj Biblia. Zo všeobecného pohľadu je jasné, že utrpenie, bolesť a smrť prichádza na svet prostredníctvom hriechu. Skúsenosti ukazujú, že jeho dosah, rozsah a účinky si vôbec neuvedomujeme a silno ho podceňujeme. Zídením z cesty k Bohu sa ľudstvo dalo na vlastnú dobrodružnú výpravu, ktorá však nedopadá, a ani nemôže dopadnúť dobre. Nachádzame sa v stave vzbury, ktorá má svoje dôsledky v podobe zranení celej našej civilizácie, ktorá na jednej strane Boha odmieta, a na druhej strane sa zmieta v akomsi kŕči prechádzaúceho do agónie. Viera nás učí, že Boh je všemohúci, no súčasne aj to, že túto všemohúcnosť dobrovoľne obmedzuje ľudskou slobodou. Ak človek nechce, Boh ho nenúti. No a Božia spravodlivosť spočíva hlavne v tom, že Boh vzal na seba zodpovednosť za prvotné zlyhanie Adama a Evy. Keď dal ľuďom slobodu, aby boli jeho obrazom, riskoval, že túto slobodu zneužijú – a to sa aj stalo. Človek dokázal pokaziť seba aj svoj vzťah k okoliu, napraviť to však už nevie. Boh vzal zodpovednosť za nápravu na seba a rieši ju individuálne. To znamená: Každý človek je slobodná bytosť a musí Kristovo dielo vykúpenia prijať osobne a vedome. Avšak ani keď ho prijme, nemá zaručené, že jeho život bude bezproblémový. Kristus nám nič také nesľubuje. Naopak, dokonca hovorí, že jeho učeníkov čaká súženie a prenasledovanie (Matúš 5,10-12).

► Verím a viem, že pri mne Boh už neraz stál, avšak keď počujem o toľkom utrpení vo svete, nerozumiem… Prečo Boh nezasiahne?! Prečo nepomôže tým nevinným?

Na takéto otázky neexistuje vyčerpávajúca odpoveď, ale je tu cesta… Jednou z „vlastností“ Boha je, že nie je úplne pochopiteľný a uchopiteľný. Inak by to ani nebol Boh. Z tohto dôvodu si musíme dávať pozor na jednoduché odpovede. A preto sa na jeho „aktuálny postoj“ treba pýtať priamo Jeho, prostredníctvom modlitby, načúvaním Jeho hlasu v každodenných udalostiach, prostredníctvom Písma, múdrych ľudí… Neberte to ako nejakú frázu. Ja viem, že je to ťažké. A stojí to veľa energie.
Existuje zlo, ktoré má pôvod v človeku. Boh rešpektuje až do dôsledku našu slobodu. Boh nikoho nenúti páchať zlo. A potom je ešte zlo, ktoré pre nás zostáva tajomstvom.
My tam, kde je to možné, máme zlo odstraňovať. Príkladom je medicína. Keď už jej múdrosť nestačí, tak utrpenie prijímame ako kríž. Ježiš nevyhľadával utrpenie. Avšak keď na neho vložili kríž, prijal ho a niesol. Aj my v živote padáme pod rôznymi krížmi. Keď ich prijmeme, po čase zistíme, že dávajú nášmu životu zmysel. Kresťanstvo teda neponúka vyčerpávajúcu odpoveď na otázku utrpenia, ale ponúka cestu, ako kráčať životom tak, aby sme sa zaň na prahu večnosti nemuseli hanbiť.

► Je pekné, že Boh miluje človeka, ale prečo sedí na zadku a nič nerobí? Myslím na situácie, pri ktorých umierajú ľudia, z ktorých sa určite mnohí aj modlia.

Často sa ako prvé uvádza slobodná vôľa človeka. Okrem nej by som ešte spomenula ďalší rozmer a to je tajomstvo. Je to niečo, čomu nerozumieme. A týka sa to aj utrpenia, ktoré je vo svete. Nie sme schopní všetkému porozumieť. Môžeme však dôverovať. Boh niekedy pôsobí v našich očiach paradoxne. Myslíme si to preto, lebo nevidíme tak ďaleko, ani do hĺbky, či budúcnosti ako On, a tak hodnotíme len podľa toho, čo vidíme na povrchu. Lenže veci obyčajne nie sú také, ako sa zdajú na prvý pohľad. A ja som si istá, že Boh žiadnu z tých situácií, kde umierajú ľudia, neplánoval… A určite nesedí na zadku. Vás hnevá predstava, že by Boh bol iba prizerajúci sa utrpeniu. Takého Boha by som ani nechcela poznať. Môžem Vás však uistiť, že tak to nie je. Verím, že Boh trpí ľudským utrpením oveľa viac ako my.
Možno by ste si priali, aby zasiahol a zarazil zlo, ktorého sa ľudia dopúšťajú. Lenže to by sme sa stali bábkami. Božia láska k nám totiž nie je nijaká lacná láska, žiadne růžové okuliare zamilovanosti. Božia láska stála Božieho Syna život! Preto prosím, nezvádzajte ľudské chyby na Boha. Prajem Vám, aby ste hľadali ďalej a taktiež nachádzali Boha takého, aký je, a nie jeho karikatúru. Nenechajte sa zmiasť.

► Veľmi ma zasiahlo jedno spravodajstvo: tragicky zomreli nevinné deti a ešte k tomu veľmi krutou smrťou. O akej Božej sláve rozprávajú nebesia a aké dielo jeho rúk zvestuje obloha? Poviem Vám pravdu, keď nad tým premýšľam, strácam zmysel už snáď všetkého…

Vaše slová ma zasiahli. Správy o nešťastiach ťažko prijímate a voláte po odpovedi. Ak by som odpovedať len v krátkosti, povedal by som: A predsa verím! Boh nás stvoril, miluje nás a dobre nás pozná. Stvoril nás ako bytosti, ktoré môžu cítiť, vnárať sa do pocitov druhých a milovať. A preto sa tvárou v tvár podobnej tragédii vzpierame uveriť, že niečo také je vôbec možné. S Pánom Bohom si to však treba vyrozprávať medzi štyrmi očami. Lebo otočiť sa tomu chrbtom, nie je žiadne riešenie. Tým by sme len otvorili priestor zlu. A zlo tu je. Vidíme ho na každom kroku. Vidíme ho okolo seba aj v nás. Nemusíme sa pokúšať ho pochopiť. Môžeme sa však pokúsiť zlu postaviť. Samozrejme, sami na to nestačíme. No ak sa pridáme medzi tých, ktorým nie je jedno, čo sa deje, tak sa môžeme stať malým nástrojom. Náš Pán dokáže pracovať aj s tupými nástrojmi. To nie je len teória. Niečo o tom viem. Predložiť Bohu naše utrpenie a bezmocnosť s dôverou a vedomím, že mu nie je jedno, čo prežívame, môže byť aj zážitok, ktorý sa Vám zadrie pod kožu a už Vám tam navždy zostane. Čo sa u mňa zmenilo? Dalo by sa povedať, že nič: verím aj ďalej, aj keď ma to stálo veľké úsilie. No verím inak ako predtým. Nedávno som totiž držal v náručí nášho zomierajúceho dospelého syna…
Až zase budete čítať nejaké hrozné správy, pokúste sa tú svoju bezmocnosť a revoltu prebrať s Bohom v modlitbe. Myslím si, že má pochopenie pre to, čo prežívame.

► Nedávno som čítal o nešťastí, pri ktorom zahynulo veľa ľudí. A pritom to boli veriaci, ktorí sa vracali z cirkevnej slávnosti… Hovorí sa, že Boh riadi naše kroky, to znamená, že ich Boh zaviedol do toho nešťastia? Prečo tomu nezabránil, keď je všemohúci?

Myslím si, že v týchto prípadoch sa človek ani tak nepýta ako protestuje. Tragické nešťastia nás nenechávajú pokojnými. Avšak človek často hľadá vinníka na nesprávom mieste. V tomto prípade by som nezačal Bohom, ale autobusom a šoférom. Určite ste si totiž prečítali aj to, že autobus mal už 18 rokov, a zrejme bol v zlom technickom stave. A to je vec majiteľa a šoféra, Pána Boha by sme z toho mohli viniť len ťažko. Navyše mohlo dôjsť aj k ľudskému zlyhaniu (nepozornosť, mikrospánok atď.). Neviem, ako si predstavujete, že Boh riadi naše kroky. Určite to nie je tak, ako keď bábkar vedie svoje bábky. Preto myslieť si, že Boh zaviedol tých ľudí zaviedol do nešťastia by bolo celkom scestné. Takisto aj predstava Boha ako akéhosi ističa automatického riadenia, ktorý zasiahne, keď človek urobí chybu.
Myslím si, že tu ide o dve rôzne témy. Údiv, bolesť alebo rozhorčenie nad nešťastím – to je prejav ľudskej citlivosti, za ktorý sa nemusíme hanbiť. Nešťastie tým však „nezrušíme“. A potom ide o predstavy o Bohu, ktoré, ak s nimi chce človek skutočne rozumne a zodpovedne pracovať, musia vychádzať zo skutočného poznania Boha, nielen z náhodne použitých slov, ktoré som iba niekde počul.

► Spôsobuje Boh zámerne prírodné katastrofy?

Veľa ľudí, ktorí premýšľajú o viere, nedokážu pochopiť Boha a jeho konanie. Je to preto, lebo Pánu Bohu pripisujú vlastnosti a možnosti, ktoré má človek. A tak ten, kto vidí v Bohu len akéhosi „dispečera“, ktorý všetko, čo sa okolo nás deje, spúšťa, zastavuje a reguluje, robí Boha zodpovedným za všetko zlo (dobro mu obyčajneu nepripíše), a preto ho aj odsúdi. Viera, ktorú nám ukazuje Biblia, stojí v zásade na tom, že Boh sa stáva vďaka Ježišovi Kristovi účastníkom, partnerom života kresťana – teda človeka, ktorý v neho uveril. Boh rešpektuje slobodu človeka (a preto sa deje okrem dobra aj zlo) aj zákonitosti v prírode a teda aj všetky cunami, zemetrasenia, víchrice atď. – čo sú prírodné javy, ktoré nie sú ako také zamerané proti človeku.

► Zaujímalo by ma, ako kresťanstvo vysvetľuje zmysel utrpenia.

Utrpenie ako také vlastne žiadny zmysel nemá, aspoň nie taký zmysel, aký dal Boh všetkým veciam pri stvorení. Boh nestvoril utrpenie. Je to skôr omyl. Som presvedčená, že prišlo na svet až s odklonením človeka – ľudstva od Boha (teda inými slovami: s hriechom). Keď už však ľudia trpia, snažia sa nájsť v utrpení nejaký zmysel. A na to sa asi pýtate. Ľudia, ktorí prešli nejakým trápením, si oveľa viac dokážu vážiť „bežné“ veci – zdravie, priateľstvo, možnosť pomáhať druhým atď. Trpiaci často obetujú svoje utrpenie za obrátenie blízkeho človeka k Bohu. Utrpenie je veľkým otáznikom a nie je vôbec ľahké pochopiť jeho zmysel, ani sa s ním vyrovnať.

► Prečo je na svete tak veľa zla a nenávisti, kde sa to v človeku berie? Prečo človek človeka ničí, nenávidí, zabíja? Prečo je všade toľko strachu? Prečo dospelý dokáže ublížiť dieťatu? Keď sme tomu vystavení každý deň, ako dlho to človek vydrží? Každý deň sa budím s otázkou: Prečo, prečo, môj Pane?

Tajomstvo zla zostáva tajomstvom, jeho prvá príčina a posledný dôvod sú ľudskému rozumu skryté. Prečo Boh dovolil človeku zhrešiť? Lebo keby Boh človeku nedovolil hrešiť, znamenalo by to, že mu berie slobodu. Lenže sloboda nie je to isté ako možnosť hrešiť! Prečo teda Boh všetku tú hrôzu dopúšťa? Nevieme. Vieme len jedno: že je to Kristus, Boh sám, kto trpí. Aj utrpenie je Cesta, Pravda a Život.
Pýtate sa, ako dlho to môže človek vydržať. Sám? Veru dlho nie. Je lepšie, keď je nás na to viac, keď mám okolo seba ľudí, ktorých mám rád a ktorí majú radi mňa. A ešte lepšia „kvalita“ je vtedy, keď viem, že je tu so mnou – vo všetkých problémoch, krivdách, strachu a nespravodlivostiach – aj Boh, ktorý sa mi zaručuje, že ma len tak nenechá, že ma povzbudí, posilní a pomôže mi všetko prekonať a má moc tento stva aj zmeniť. A dáva mi aj radosť z tohto života aj napriek tomu, že je často ťažký.

► Woody Allen raz povedal, že Boh je buď krutý alebo neschopný. Čo Vy na to? Keby bol Boh taký skvelý, nevyzeralo by to tu inak? Podľa mňa sú kresťania dosť krvilační – stačí sa pozrieť do histórie… Ja by som sa asi neobrátila na Boha, keby som sa dostala do nejakej veľmi nebezpečnej situácie. Ešte ma zaujala jedna definícia Satana: „Satan je Božie stvorenie – anjel, ktorý sa postavil proti Božej dobrote. Je to teda nepriateľ, ktorému ide o zničenie dobra.“ Kde sa vzal mýtus pekla, najhoršieho miesta, kam sa môže človek dostať? Prečo by Satan poslúchal nejakého starca na obláčiku so zlým zmyslom pre humor a trestal hriešnikov, keď ich sám pokúša a vyžíva sa v hriechu? Povedala by som, že v pekle bude skôr pekelná zábava… Zaujímajú ma len fakty, odpustite si také omáčky, že Ježiš ma miluje a pod. Nie som veriaca a nikdy nebudem, mám svoju cestu…

Oceňujem, že sa takýmito vecami zaoberáte, hoci sa nepokladáte za veriacu. Ja veriaca som, preto bude moja odpoveď z pozície človeka žijúceho z viery a prežívajúceho prítomnosť Boha vo svojom živote. Napriek tomu chápem, že keď sa neveriaci a Boha nepoznajúci človek rozhliadne okolo seba, môže cítiť to, čo Vy. A nerozumie, čo sa deje a rozčuľuje ho to. Aby ste tomu porozumeli, musíte pochopiť, kým Boh nie je a kým je. Boh nemanipuluje človekom. A preto môžu ľudia svoju slobodu zneužívať na zlo (slobodu chápem ako rozhodnutie sa pre dobro). Sme teda ľudia slobodní, vyberajúci si, ako sa budeme správať. Keby to tak nebolo, boli by sme len bábkami, ktoré ktosi ťahá za špagátik. Život by asi klapal ideálnym spôsobom, ale my by sme v ňom nemali žiadnu váhu. Na nás by vlastne nezáležalo… Lenže Boh sa rozhodol, že nám slobodu dá a tým aj dôležitosť, dôstojnosť a jedinečnosť, a tak môže byť život vlastne veľmi vzrušujúcim dobrodružstvom hľadania a nachádzania dobra. Často s omylmi, ale s vôľou ísť práve cestou dobra. Ľudia, ktorí toto „nastavenie“ neprijali, často svoju slobodu zneužívajú. Z nevedomosti, ale aj vedome. Dôsledky vidno nielen na príkladoch zverstiev z minulosti a prítomnosti, ktoré spomínate, ale často ich vidíme aj veľmi blízko seba. Kde je vtedy Boh? Boh je prítomný všade a sprítomňuje sa tam, kde ho prijímajú. Je s každým trpiacim, v každej bolesti a je tým, kto ošetruje, pomáha a ponúka východisko zo situácií, do ktorých nás dostalo zneužitie slobody nejakého človeka. Neviem, ako to vnímate Vy, ale ja za seba musím povedať, že Boh mi v živote nikdy neublížil. Boli to vždy len ľudia – ktorí sa pre zlo sami rozhodli.
Boh nás má skutočne rád. On jediný to naozaj vie, najlepšie zo všetkých. Lebo je pôvodca všetkého, aj lásky. On sám je Láska. A preto je na ňu najlepší expert. Len Boh nás dokáže milovať tým najosobnejším spôsobom, pretože ako stvoritel človeka mu najlepšie rozumie. My sa ho len snažíme napodobňovať. S menším či väčším úspechom. Súčasne je to ten, kto – ak ho človek prijme – naučí človeka, kadiaľ ísť, aby mu bolo v živote dobre. Nie je to o tom, že by sa mu potom zlo vyhýbalo, ale o tom, že smie stáť rovno a vie, že je od zla oslobodený. Už nemusí s ním spolupracovať. Keď človek prijme pozvanie do osobného vzťahu s Bohom – a do neho je pozvaný, nie vmanipulovaný, každý človek –, uvidí veci z iného uhla. A potom volí nie povrchne, ale skutočne láskyplne. Je to cesta, proces. Na dosiahnutie skutočnej kresťanskej zrelosti niekedy treba celý život. Stále totiž robíme chyby a hlúposti. Chápem, že ich vidíte. V dejinách aj v súčasnosti to sú tiež slabosti ľudí. Ale o to viac vidno láskyplný a otcovský prístup Boha. Stále dáva človeku nové šance. Nezabalí to s nami. Berie nás takých, akí sme a súčasne nás učí, kadiaľ máme ísť ďalej. Ten vzťah si možno predstaviť ako vzťah dobrého otca a dieťaťa. Otec svoje dieťa miluje a to znamená, že mu dáva najavo svoju náklonnosť a lásku, no taktiež mu vymedzuje mantinely – kade sa má dieťa pohybovať, aby si neublížilo. Nerobí za neho nič, čo vie dieťa urobiť samé, ale urobí všetko, čo nevie a nemôže. Vedie ho k rozvoju a samostatnosti. Fandí mu, je na jeho strane a je tu vždy pre neho. Dáva mu slobodu pre vlastné voľby. Dovoľuje mu získavať vlastné skúsenosti. Nemanipuluje ním. Dáva mu príklad. Odpúšťa a zas a znova ho prijíma. To nie je ani krutosť ani bezmocnosť, je to láska. Pre mňa je Boh fakt skvelý! Obdivujem jeho nekonečnú trpezlivosť s človekom…
Satan je ten, kto nás odvádza od Boha. Napr. nás vodí do situácií, ktoré vyzerajú tak dobre a lákavo, a pritom za nič nestoja. Keby sme zvážili ich dôsledky, zistíme, že to je len trik. A zvažovať dôsledky svojho výberu je našou zodpovednosťou! Satan nehrá o povrch, ale o vnútro. Dokáže rozkladať osobnosť človeka pomaly a nenápadne. Za všetko, čo na povrchu dáva, si niečo dôležité vo vnútri berie. No a peklo – veľmi neverím, že by v ňom bola pekelná zábava. Skôr prázdnota z nenaplnenosti. Lebo ťažko môže človeka naplniť niečo iné ako láska. Ak sa človek zriekne lásky, zrieka sa aj Boha. Potom je, podľa mňa, stavom pekla aj vnútorná túžba po láske, ale neochota do nej investovať – tak sa k láske nedá dôjsť. A to nie je voľba Boha, ale človeka – s dôsledkami povrchnosti, neúplnosti a prázdnoty – nikam a nikomu nepatrím…
My však nie sme ľudia povrchní, každý z nás má v sebe duchovný rozmer. Patrí do našej celistvosti, či už chceme alebo nie. A pozvaní sme, aby sme ho využili do krajnosti, nielen čiastočne, aby sme boli sami sebou a nie tými, ktorí podľahnú každému lákaniu ponúkanému svetom, a potom sa nechajú ním bezcieľne vláčiť. Sme pozvaní, aby sme sa stali slobodne milujúcimi – lebo zistíme, že sme neskutočne milovaní a teda máme z čoho brať. Viete, skutočne veriaca som asi aj preto, že som pochopila, že Boh je jediný, kto vie o láske naozaj všetko. Že ľudská láska je síce nádherný, ale predsa len slabý odvar toho, čo ponúka v osobnom vzťahu Boh. Ja potrebujem tie lásky obe. Bez nich by som nebola celá. A stačilo len povedať: Áno, ja chcem. Prijala som tú ponuku. Každý človek sa rozhoduje, či prijme alebo nie. A to sa týka aj Vašej voľby. V skutočnosti dôverujem, že sa s väčšinou ľudí stretnem v nebi. Pretože si nedokážem predstaviť, čo iné by človek potreboval viac ako skutočnú lásku. Veď túžime po nej všetci!
(www.vira.cz)