Nedbáš, Majstre, že hynieme? A On, prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie. Potom im povedal: Čo sa tak strachujete? Ako to, že nemáte viery? (Marek 4,38-40)

V Biblii je opísaný príbeh o búrke na Genezaretskom jazere: Ježiš pokojne spal na korme lode, keď vôkol zúrila búrka. Jeho priatelia sa sami pokúšali o záchranu. V určitom okamihu však stratili odvahu a búrka, ktorá bola vonku, sa rozpútala aj inde – v ich vnútri. Úzkosť a strach zo smrti už nekrúžili len okolo, ale vstúpili do nich. Vtedy sa obrátili k Ježišovi a urobili to, čo aj my často robíme: vzhliadame k Bohu len v okamihoch nepokoja, zúfalstva a tragédie a rozhorčujeme sa, že ON je taký pokojný. Príbeh z evanjelia tento jeho pokoj ešte zdôrazňuje, lebo hovorí, že Ježiš spal – a to bol pre učeníkov vrchol a urážka. Oni sami hynú a on si pokojne spí!
Presne toto často cítime voči Bohu aj my. Ako sa opovažuje byť taký pokojný, ako sa opovažuje byť „vo svojom pohodlí“, keď ja sa nachádzam v takej ťažkej situácii!
Učeníci urobili presne to, čo tak často robíme aj my. Namiesto toho, aby sa na Jažiša obrátili s dôverou, tak ho budia s výčitkou: „Tebe je jedno, že zahynieme?“ (Marek 4,38) Inými slovami: „Keď už nemôžeš nič urobiť, tak aspoň nespi. Keď nemôžeš urobiť nič lepšie, tak aspoň zomri s nami v rovnakej úzkosti.“
Ježiš vstal a povedal: „Prečo ste takí ustrašení? Vari nemáte vieru?“ (Marek 4,40), a odstrčil ich, obrátil sa proti búrke a prenášajúc na ňu svoj vnútorný pokoj a harmóniu zvolal: „Zmĺkni, utíš sa!“ (Marek 4,39). A nastalo ticho.

Toto je výzva aj pre nás. Nech už robíme čokoľvek, nech sa nachádzame v akomkoľvek napätí, búrke, bolesti, tragédii alebo len v neistote či zmätku, môžeme sa s dôverou obrátiť k Bohu a zostať v jeho prítomnosti, mlčky alebo v modlitebnom rozhovore. On je s nami v každej našej situácii, v každej našej búrke. Nezabúdajme na to! Len tak ju môže utíšiť.
(upr. podľa A. Surožského, www.vira.cz)