Preto Ježiš, keď poznal, že chcú prísť a zmocniť sa Ho, aby Ho urobili kráľom, utiahol sa zase na vrch do samoty. (Ján 6,15)

Keď chodil ešte Pán Ježiš ako človek po zemi, ľudia ho často obdivovali. A chceli ho aj urobiť kráľom. Ale vari nebol obdiv ľudí na mieste? Či azda bol v tom čase niekto vhodnejší na úlohu kráľa – vysvoboditeľa, po ktorom tak veľmi túžili Ježišovi súčasníci? Nebolo v moci Božej, aby sa Ježiš stal kráľom a ujal sa vlády? Veď žili v područí Ríma! A všetci túžili po slobode…
Možno by sme boli aj my dnes radi, keby sa Ježiš ujal kraľovania nad celým svetom. Teraz a hneď – namiesto všetkých parlamentov, politikov a pochybných celebrít!
Našťastie sa s Trojjediným Bohom nedá manipulovať. Ježiš zostal vtedy a ostáva aj naďalej verný Otcovej vôli a skutočnej múdrosti. Nestal sa kráľom ani starodávnej Palestíny ani sveta, no stal sa kráľom mnohých ľudských sŕdc, ktoré sa mu otvorili – od apoštolov a mnohých neznámych ľudí v minulosti až po našich súčasníkov. Skutočne vládol, obohacoval ich život a pokoroval zlo v ich srdciach. Má teda šancu kraľovať aj dnes. Nie vo svete a nad všetkými ako pozemský supervládca, ale v tebe, vo mne, v nás. Tomuto kraľovaniu sa nevzoprel v minulosti, ani nikdy neskôr, ani dnes. Má teda šancu. A šancu máme aj my. A to je skvelá nádej pre nás aj pre celý svet.
(urp. podľa A. Opatrného)