Kdesi v horách raz žil jeden farmár. Bol to chudobný muž, podobne ako ostatní farmári, ktorí žili v jeho susedstve. No vďaka svojej húževnatosti a pracovitosti sa mu časom podarilo kúpiť si koňa. Veľmi sa z neho tešil. Susedia mu závideli, no aj napriek tomu prišli a blahoželali mu: „Prajeme ti, aby si mal s týmto koňom veľa šťastia.” On odpovedal: „Šťastie, nešťastie, ktovie, čo z toho bude?!”

Čas plynul. Raz sa stalo, že kôň ušiel. Pre farmára to bola veľká strata. Farmári z okolia opäť prišli a hovorili: „To je nešťastie!” Ale farmár odpovedal: „Nešťastie, šťastie, ktovie?!”
Po čase sa koník vrátil. Avšak nie sám, priviedol so sebou šesť žriebät. A tak mal farmár odrazu sedem koní. Susedia prišli blahoželať: „Ty máš ale šťastie!” A farmár zase len povedal: “Šťastie, nešťastie, ktovie?!”
V jeden krásny letný deň sa farmárov syn pokúsil osedlať jedno žriebä – chcel ho skrotil. Koník však chlapca zhodil, ten spadol na skalu a polámal si kosti. A opäť prišli farmári a lamentovali: „Aké nešťastie!” Farmár odvetil: “Nešťastie, šťastie, ktovie?!”
Vypukla vojna. Všetci schopní muži museli narukovať. Keď prišli korteši do farmárovho domu, aby odviedli aj jeho syna, videli, že je mrzák, a tak ho nevzali.
Bolo to nešťastie alebo šťastie? Ktovie?!
Z tohto príbehu si môžeme privlastniť uistenie, že bez ohľadu na okolnosti, v ktorých žijeme, môže Boh využiť každú situáciu na to, aby nám dal niečo krásne. Nech žijeme v akýchkoľvek okolnostiach, on môže všetko premeniť na naše dobro a požehnanie. Treba len žiť s Bohom každá deň a všetko, čo nás stretne, odovzdať do jeho všemohúcich a láskyplných rúk…
(Elias Vella)

Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. (Rímskym 8,28)