Viete, podľa čoho možno o nejakej rodine povedať, že je „kresťanská“? Keď chceme byť skutočne kresťanskou rodinou,mali by sme sa čas od času zamyslieť, či je náš spôsob života v súlade s našou vierou. Snažme sa sústrediť pozornosť na to, čo je podstatné, aby sme krásne slovo „kresťanská“ nezaťažili množstvom predsudkov či nálepiek, ktoré vzďaľujú a rozdeľujú tam, kde by mala vládnuť sloboda a spoločenstvo.

Naša kresťanská identita nespočíva na našich názoroch či spôsobe života, ale na Bohu, ktorý nám dáva sám seba. Kresťanov z nás robí Boh. Je pre nás prameňom živej vody, prameňom Božej lásky, z ktorého môžeme bez prestania čerpať.

Sme však ľudia, a preto často podliehame rôznym pokušeniam. Napríklad si myslíme, že dobrou kresťanskou rodinou budeme len vtedy, keď budeme dokonalou rodinou! Z pýchy a hlavne z nedostatočnej dôvery v Božie milosrdenstvo sa potom staráme hlavne o to, aby sme dobre pôsobili navonok a aby sme zodpovedali tomu, čo si pod „správnou kresťanskou rodinou“ predstavujeme. Všetko, čo našej predstave nezodpovedá, odsúvame bokom.

Kresťanská rodina je na ceste k Bohu. Nezáleží tak veľmi na tom, odkiaľ sme vyšli, záleží na tom, že ideme a dôjdeme k cieľu. To znamená vždy znova a znova vykročiť, vydať sa na cestu, po žiadnom páde nezostať ležať na zemi, vrátiť sa, keď z cesty zídeme, dokázať uznať svoju chybu, odpustiť a veriť. K cieľu dôjdeme len vtedy, keď s neochvejnou dôverou vložíme svoju ruku do ruky Pána Ježiša.

Kresťanské rodiny sú povolané na to, aby všetku svoju dôveru vkladali v Boha: to však neznamená čakať so založenými rukami, že Boh všetku prácu urobí za nás! Žiť ako kresťan znamená modliť sa, ale taktiež pôsobiť uprostred dnešného sveta, vyhrnúť si rukávy a pracovať. A robiť všetky obyčajné veci s mimoriadnou láskou. Kresťania neprežívajú niečo iné ako druhí ľudia, len to prežívajú inak, pretože sú vo všetkom spojení s Otcom.

„Všetky Vaše rady a odporúčania ma veľmi zaujímajú,“ napísala mi jedna čitateľka, „žiaľ, nič z toho nie je pre mňa. Moja rodina sa správnej kresťanskej rodine, ktorá presvitá z Vašich slov, skoro vôbec nepodobá. Keď to čítam, strácam odvahu…“ Čo odpovedať tejto matke a všetkým ostatným, ktorí sa cítia veľmi vzdialení od ideálu „správnej kresťanskej rodiny“ a ktorým sa zdá, že svoje deti nedokážu kresťansky vychovávať?

Žiadna „správna kresťanská rodina“ neexistuje, pretože neexistuje žiadna vzorová rodina, ktorej by sme sa všetci mali podobať. A rovnako, ako neexistujú dvaja úplne rovnakí jedinci, neexistujú ani dve úplne rovnaké rodiny. Každý človek je povolaný žiť Božiu lásku celkom jedinečným spôsobom. Musíme si uvedomiť, že všetky rady a odporúčania sú v podstate všeobecné – určené každému a všetkým súčasne, no aplikovať ich možno len na konkrétne, jednotlivé prípady. Pre Boha neexistuje žiadna rodina „všeobecne“, pre neho tu sú len jednotlivé, nenahraditeľné osoby, ktoré má nadovšetko rád.

Znova opakujem, žiadna dokonalá rodina neexistuje. Nie sú tu na jednej strane rodiny dobré, a na druhej zlé. Sú tu len rodiny tvorené hriešnymi ľuďmi, rodiny, ktoré neustále potrebujú spásu, uzdravenie a odpustenie.

Všetky rodiny sú povolané k svätosti. Inými slovami: Všetky sú povolané na to, aby sa im od Boha dostalo posvätenie, na to, aby boli miestom, kde sa každý môže stať svätým. Toto povolanie sa nás týka práve teraz: Boh nechce moju rodinu posvätiť zajtra či pozajtra, ale dnes. Nehovorí mi: „Najprv si daj svoj život do poriadku, zmier sa s manželom, obráť sa, a potom ma budeš môcť milovať.“ Naopak, hovorí: „Najskôr sa odovzdaj mojej láske, odváž sa veriť v moje nekonečné milosrdenstvo. Uznaj, že si hriešnik, aby si sa mohol uzdraviť a byť spasený, a ja ti dám odvahu a silu dať život do poriadku.“ Nie zajtra, ale dnes volá Boh rodičov, aby vo svojich deťoch pestovali vieru. Nikto nie je nehodný tejto úlohy, pretože nikto jej v skutočnosti nie je hodný. Neexistujú žiadni dobrí rodičia, ktorí by si zaslúžili kresťansky vychovávať svoje deti: pre všetkých rodičov je to poslanie, ktoré im daroval Boh. Nijaký otec ani matka si dôveru, ktorú im Boh preukazuje tým, že im zveruje to, čo je pre neho najdrahšie – jedno alebo aj viac zo svojich detí –, nijako nezaslúžili. Je to dar, dar z nezištnej lásky.

To, samozrejme, neznamená, že medzi kresťanskou výchovou detí a životnou voľbou rodičov nie je žiadna súvislosť. Rodičia, ktorí úprimne chcú vychovávať svoje deti kresťanským spôsobom, raz nevyhnutne zatúžia dať svoj život do poriadku. Príklad rodičov je jedným z najmocnejších prostriedkov, ako deťom pomôcť rásť v Božej láske. Nie príklad dokonalých manželov, ale manželov, ktorí si navzájom odpúšťajú, a rodičov, ktorí sa najprv sami snažia žiť to, čo učia svoje deti. Nech už sme na svojej ceste k Bohu kdekoľvek, máme svojim deťom ísť príkladom ako hriešnici, ktorí po páde s Božou pomocou vždy znova vstanú, nestrácajú odvahu a v nádeji kráčajú ďalej.

Keby naše poslanie byť kresťanskými rodičmi spočívalo na našich zásluhách, mali by sme veľa dôvodov si zúfať. No zveril nám ho Boh – lebo si za rodičov našich detí vyvolil práve nás – a nikoho iného. Vie, že sme hriešnici, a napriek tomu nás volá k svätosti.

Lebo u Teba je prameň života a v Tvojom svetle svetlo vidíme. (Žalm 36,10)

(upr. podľa Christine Ponsardová: Víra v rodině, www.vira.cz)