Sedel som za guľometom a rozmýšľal, či mám strieľať. Bol Štedrý večer…

Z rozprávania pamätníka 1. svetovej vojny:
Zasnežené pláne vyzerali idylicky, krv z posledných bojov už vsiakla, prikryl ju čerstvý sneh. Len slzy pozostalých sa ešte trblietali vo vzduchu. Budú sa ešte dlho trblietať…
Vari nie je každá vojna bojom proti evanjeliu?
Mal som vtedy na starosti kúsok svahu. Tam, kde sa končil môj úsek, sedel zase iný vojak, a kde sa končil jeho úsek, sedel ďalší so svojím guľometom. Takto sme tam boli rozsadení po celom úbočí. Čudní to koledníci…
Môj úsek bol obzvlášť dôležitý, bola to cestička v skalnej rokline.
Nečakali sme žiadny útok, hoci sa vtedy bojovalo nesmierne kruto. Avšak isté starodávne obyčaje sa zachovávali. A k nim patrilo aj „nebudiť malého Ježiška“ – ako sa tomu vtedy hovorilo na našej strane frontu. Keď hovorím „na našej strane“, nemyslím tým len jednu stranu bojiska. „Naša strana bojiska“ tu znamená stranu, na ktorej proti sebe stáli dve nepriateľské armády. Ja som, jednoducho, cítil, že obe strany bojiska sú „naše“, obe sú plné nešťastných mladíkov…
Prestalo snežiť. Z vysokých snežných oblakov klesali už len vločky ticha.
Čítal som si v blikajúcom svetle maličkej lampy listy z domova. Znova a znova… Moja mamička mi písavala dlhé listy a ja som si pri nich pripadal, akoby som sedel u nej v našej vidieckej kuchyni a nečítal písmenká, ale akoby som ju priam počúval.
Písali mi aj strýkovia a kamaráti, ba aj profesor zo školy… všetky listy som mal zoradené, a keď sa dalo, tak som si ich denne čítaval. Nič iné na čítanie som v zákopoch vlastne ani nemal.
A odrazu – útok!
To nie je možné!
No, vyleteli svetlice.
Zarachotili delostrelecké granáty.
Z druhej strany – z tej, od skutočného nepriateľa – vybehli vojaci.
Vymyslené to mali dobre. Nikto nepredpokladal, že by sa počas Vianoc prestalo zachovávať nepísané prímerie, a práve preto mohol byť tento útok úspešný! Keby sa nepriateľovi podarilo na tomto svahu vyradiť našu obranu, mohli by štrbinou, podobne ako prasklinou na vodnej hrádzi, pretekať jeho jednotky do nášho tylu. Tak by nás dostal do nepreniknuteľného zovretia, mohol by nás súčasne napadnúť spredu i zozadu a ľahko by nás ZNIČIL.
Strategicky to bolo skvele vymyslené.
Pri spoločenských hrách prehráva ten, kto poruší pravidlá. Vo vojne sa, naopak, falošní hráči môžu dostať k medailám, k víťazstvám…
Zaútočiť práve na Štedrý deň – nie je to vari falošná hra?
Pozeral som sa na vojakov bežiacich s puškami, na nich bajonety… utekajú oproti nám, ba priam celkom proti mne!
A ja tu sedím za guľometom…
Stačí začať strieľať…
Mal som dobré postavenie. Bola pomerne jasná štedrovečerná noc. Z môjho miesta som mohol strieľať naisto… ako na jarmočnej strelnici. Stačí mi na to chvíľka a všetci tí, čo lezú na svah podo mnou budú mŕtvi. Veď by som ich dokonale prekvapil!
Predstavil som si, že budú MŔTVI.
Nielen „mŕtvi“ – v úvodzovkách…
Nepredstavil som si len tú obyčajnú úradnú správu, v ktorej sa neosobne napíše, že „došlo k toľkým a toľkým stratám na životoch“. Už len tá formulácia, ktorú poznám z vojnových novín „došlo k stratám na životoch“ je mi odporná. Ako by to ani nepísal človek…
Sedel som za guľometom a naplno som si uvedomoval, že TOTO SÚ ASI POSLEDNÉ MINÚTY MȎJHO ŽIVOTA. A potom sa v novinách objaví krátka správa: „Pri útoku na naše zákopové opevnenie padli ten a ten…“ Možno tam ani nenapíšu mená, MOJE MENO.
Ten a ten?
JA.
Každý, kto v nejakej vojne padne, je predsa nejaké JA!
A pritom sa často napíše len počet padlých. Akoby sa mŕtvi premieňali do číslic…
Predstavil som si, že každý z tých, čo ku mne teraz utekajú, aby ma zabili, má iste kdesi niekoho, kto ho má rád. Niekoho, kto dostane správu o jeho smrti. Otvorí úradný list a rozplače sa… Uvedomí si, že ten, kto ho miloval, padol a už sa nikdy na tomto svete nestretnú.
Samozrejme, že som nemal čas na pridlhé úvahy v tomto nečakanom útoku. Celé som to vnímal v podobe zvláštnych pocitov. Ani som na to tak veľmi nemyslel, skôr som to len cítil.
A uvedomoval som si, že ak sa nejaká guľka, čo lietali okolo mňa, do mňa trafí, bude stáť poštár s takouto obálkou aj na prahu nášho domu…
V mysli sa mi vybavila jeho postava – poštár, pán Bodliak, rozpačitý ako vždy, keď prináša zlé správy.
„Už idem, už idem,“ zavolá moja babička, a bude sa ponáhľať k bránke.
A potom si to prečíta.
Ja som… vlastne, že už NIE SOM…
Tak to bude!
Uprene som sa pozeral na roj strelcov bežiacich proti mne. A – nedokázal som vystreliť!
ANI RAZ SOM NEVYSTRELIL.
Nebol som žiadny pacifista, kdeže. Toto bol síce môj prvý „bojový krst“, dovtedy som ešte nikdy na nikoho nevystrelil, nikoho nezranil a nikoho nezabil. A určite, keby práve nebola štedrovečerná noc, by som stlačil spúšť guľometu. Veď by som sa len bránil! A strieľal som dobre. Onedlho by z útočiacich vojakov nebol pre nás ani jeden nebezpečný. Všetci by ležali na zasneženej talianskej zemi. A ja by som bol živý!
No strieľať na niekoho na Vianoce?
Sedel som pri guľomete – a nedokázal vystreliť.
Zabijú ma.
To je viac ako isté. No ja nedokážem strieľať.
NEMȎŽEM.
Oni ma môžu zabiť. Ale nemôžu ma prinútiť, aby som niekoho zabil ja – NEMȎŽU.
Pamätám sa, že som sa ešte stihol pozrieť na hodinky – veľké bachraté hodinky, ktoré som dostal od deduška, keď som rukoval. „Nech ti, chlapče, merajú len dobrý čas,“ zašepkal starček, keď mi ich na stanici podával.
Bol presne čas, keď u nás doma, tam, kdesi v diaľke, ale pod tými istými hviezdami, pod ktorými sa teraz na mňa valia cudzí vojaci s bajonetmi, sedia moji blízki v našom malom dedinskom kostole a spievajú… SPIEVAJÚ. Koľko z nich si práve teraz na mňa spomenie?
SEDÍM PRI GUĽOMETE A NESTRIEĽAM.
Cítil som takú – ani nie že „blízkosť Božiu“ – to by bolo slabé slovo. Cítil som skôr takú jednotu, pevné spojenie s Pánom života. Nikdy predtým, ale ani potom som to už nepocítil.
ANI RAZ SOM NEVYSTRELIL.
Za celý čas, čo som bol na vojne, som videl veľa ranených aj mŕtvych. Pomáhal som v lazarete, videl som umierajúcich, videl som telá, ktoré boli také rozbité, že som nechápal, ako sa v nich ešte môže držať život. Videl som rany po bajonetoch… Predstavil som si, že tak nejako budem možno o chvíľu vyzerať aj ja, ale pravdepodobne sa do lazaretu ani nedostanem. Naložia ma na vozík a odvezú do nejakej jamy. Tu sa nepochováva s poctami, nie je na to čas, mŕtvych na talianskom fronte je priveľa…
Zatvoril som oči.
Nechcel som vidieť toho, kto do mňa vrazí bajonet.
A zrazu som začul hlasy.
Materský jazyk!
Blúznim?
Nechápal som – to na nás útočia naši?
„Nebláznite! Veď tu sme my,“ skríkol som a potom volal znova a znova.
Vojaci ma začuli, zaváhali.
No, mohla to byť lesť!
Ale zastavili sa.
Rýchlo som zakričal číslo svojho regimentu, svoje meno a hodnosť.
Vojaci stáli na zasneženom svahu, ani sa nepohli a mlčali.

Po vojne som pátral vo vojenských archívoch, aby som zistil, ako a kto mohol dať taký nezmyselný príkaz na útok našich vojakov proti našim vojakom. Nič som však nenašiel…
Nečudujem sa. Veľa materiálov sa skartovalo a som presvedčený o tom, že tí, ktorí boli zodpovední za tento absurdní rozkaz, sa určite sami a zavčasu postarali, aby tieto doklady zmizli.

Keď teraz po rokoch uvažujem o deduškovom rozprávaní, nepripadá mi také absurdné, ako v detstve. Ono to nie je až také neobvyklé, že jedna jednotka zaútočí na jednotku tej istej armády. O tom vedia svoje vojenskí historici. Hovorí sa tomu „friendly fire“ – trochu ironicky tzv. „priateľský útok“. V časoch, keď ešte nebola poriadne rozvinutá spojovacia technika, sa to občas stávalo. No aj neskôr, keď už technika bola na úrovni, dochádzalo k prehmatom. Veď drôty bývali natiahnuté cez frontové územie a správy sa komolili… Nechám však staré spomienky znieť ďalej:

Keď sme sa dozvedeli, že by sme pobili sami seba, niektorí sa doslova rozbesnili. Iní sa smiali…
Potom sme si uvarili vo veľkom kotli čaj a celú štedrovečernú noc sme presedeli pod talianskym nebom plným hviezd. Spoločne sme spievali a modlili sa.
Odrazu sa ozvalo: „Rudo!“
Beží ku mne mladík, ktorého najprv vôbec nespoznávam. No keď prišiel bližšie, spoznal som ho. Bol to syn starostu z jednej blízkej dedinky, kam som chodieval na prázdniny. A dokonca môj vzdialený bratranec!
Zamrazilo ma.
Keby som vystrelil…
Bol by som zabíjal nielen krajanov, ale aj kamarátov!
Brieždilo sa.
Po opravenom telegrafnom vedení prišla správa, aby sa jednotka, ktorá „nedobila“ našu pozíciu premiestila naspäť na svoje východzie stanovisko.
Žiadne ospravedlnenie, žiadne vysvetlenie…
Vojaka potrestajú, keď nemá dobre vyčistený gombík na uniforme, generála nepotrestajú, ani keď nechá nezmyselne padnúť celú svoju jednotku.
Po tejto udalosti som ešte pár rokov bojoval. Dostal som sa aj do zajatia…

Deduško ešte dlho rozprával o svojich vojenských anabázach, o svojej ceste okolo Japonska a po čínskom mori, o légiách… O tom všetkom sa dá dočítať v mnohých knihách, svedectvách. Mňa však zaujal hlavne tento štedrovečerný príbeh.
Symbol?
Určite, VEĽKÝ SYMBOL.
Človek sa nemá pýtať – hovorí sa –, komu zvoní umieráčik, zvoní jemu.
Človek sa nemá pýtať, na koho strieľa, lebo vždy strieľa na nejaké JA.
Keby deduško nezačul materčinu, rozstrieľal by oddiel krajanov, oddiel svojej vlastnej armády. Čo by sa mu stalo? Na tomto svete asi nič. Ututlalo by sa to.
Ale na tom druhom svete?
Tam sa nedá nič UTUTLAŤ.
A čo keby dedko v tú štedrovečernú noc začal strieľať na cudziu jednotku? Keby to boli naozaj jednotky cudzej armády? Zmenilo by sa niečo?
Tiekli by slzy iným matkám v inej krajine…
TIEKLI BY SLZY.
Lebo dedko by strieľal na ľudí, ktorí by cítili bolesť, umierali by či ležali zúfalí na zamrznutej talianskej pôde.
Hovorili by inou rečou.
Ale – srdcia všetkých ľudí majú rovnakú materčinu.
BOLESŤ všetkých ľudí má rovnakú materčinu.

Je opäť štedrovečerná noc. Naša rodina sedí okolo stola, deti sa sejú, my sa rozprávame. Kdesi v diaľke žijú ďalšie rodiny, ktoré žijú vďaka tomu, že môj deduško raz nevystrelil… Koľko strún života by sa pretrhlo, keby vystrelil, koľko miest pri štedrovečernom stole by ostalo prázdnych, koľko detí by sa nesmialo – vôbec by sa nenarodili.
V obývačke, kde máme prestretý slávnostný stôl, visí portrét nášho deduška – je to kolorovaná vojnová fotografia.
Pozerám sa na ňu.
Dedko sa pri fotení na talianskom fronte pozeral priamo do objektívu fotografa, a teraz to vyzerá, akoby sa pozeral priamo do očí toho, kto sa pozerá na jeho fotografiu.
Pozerá sa mi do očí a ja sa pozerám do jeho očí.
Deduško sa trochu usmieva.
Trochu, zdá sa mi, že ironicky.
Akoby ten jeho pohľad hovoril: „Nech vystrelíš na hocikoho, vždy to bude nejaké JA.
Nech ublížiš komukoľvek, vždy ublížiš nejakému JA.
Nech kvôli tebe ktokoľvek pocíti v túto chvíľu úzkosť, smútok, bolesť a samotu… vždy je kvôli tebe zranené nejaké JA. Pamätaj na to!“

(sprac. podla www.vira.cz)