Niekedy mám pocit, že sme si predvianočný zhon zvykli vnímať ako akési výkupné za vidinu vianočnej pohody.

Možno sa správame ako nejakí herci, ktorí všetko usilovne pripravujú a nacvičujú na vytúženú premiéru. Ešte treba zariadiť, urobiť to či ono a ako posledný bod bude správne sa naladiť hoci nejakou tou koledou, a potom už len čakať, že všetko klapne. Máme predsa o týchto sviatkoch celkom presnú predstavu. Lenže niekedy sa môže stať, že realita je dosť iná ako náš dokonalý scenár…
A, naopak, niektorí ľudia radšej ani Vianoce sláviť nechcú. Dôvody môžu byť od tých malicherných až po skutočne vážne – strata milovanej osoby, neistota prameniaca z choroby, z ťaživej sociálnej či ekonomickej situácie, zlé spomienky atď. Možno by pomohlo znova sa pozrieť do betlehemských jaslí a nepočúvať pritom ľúbezné vianočné koledy, ale hlbšie sa zamyslieť nad starým vianočným príbehom.
Oslavujeme narodenie dieťaťa, ktorého príchod na svet, a hlavne jeho ďalší život, nemá s naivnou idylkou rozhodne nič spoločné. Narodil sa v podstate ako bezdomovec v úbohej maštali, už onedlho s ním rodičia utekajú do cudzej krajiny, pretože mu ide o život, v dospelosti zažije žiaľ nad stratou priateľa, nepochopenie zo strany príbuzných, v rozhodujúcej chvíli zradu a opustenie od najbližších, posmech davu, ktorý ho ešte prednedávnom chcel vyhlásiť za kráľa, a nakoniec potupnú smrť na kríži len preto, že pár ľuďom nabúral ich náboženské predstavy.
Oslavujeme narodenie dieťaťa, ktoré z ľudského hľadiska bude mať dokonale zbabraný život. A predsa – celým jeho životom sa tiahne ako červená niť posolstvo nekonečnej lásky a odpustenia, posolstvo o tom, že Boh miluje človeka a zostupuje k nemu na zem.