Pre toho, kto miluje teplo, slnko a svetlo, môže byť jeseň so svojimi hmlami a skorým súmrakom zdrojom clivej nálady. Naopak, pre starostlivého záhradkára je radostným obdobím zbierania úrody a uspokojenia z výsledkov niekoľko mesačnej námahy. Milovníci lyžovania zase netrpezlivo očakávajú prvý sneh. A existuje ešte iný uhol pohľadu. Pre tých z nás, ktorí majú už dávno za sebou „stretnutie s Abrahámom“, je jeseň v prírode aj pripomienkou jesene života. A spomienky na všetkých našich milých zomrelých nám ju taktiež pripomínajú.

Ale či sa človek na jeseň svojho života skutočne teší? Ako ju prežíva? Je preňho smutným obzeraním sa za obdobím mladosti, za časom veľkých plánov a dostatku síl? Alebo je to čas pokoja a radostného zbierania „ovocia“? Pre mnohých ľudí sú to dni, ktorých realitu vôbec nechcú brať na vedomie…

Pamiatka zosnulých a naše cesty na cintorín nám pripomínajú, že náš pozemský život je naozaj konečný. Avšak spomienky na tých, ktorí už z tohto života odišli, nám môžu pomôcť zmieriť sa s touto konečnosťou. Až pohľad na celok života nám ukazuje, akú cenu život vlastne má. Že ovocie života nie je zanedbateľné. A že toho veľa odovzdáva ďalším generáciám.

V prírode prichádza s nemennou pravidelnosťou každý rok po jeseni opäť zima a po nej jar. Po smrti človeka sa však otvára možnosť plného života s Bohom, je to vyústenie našej pozemskej cesty. A tak sa trochu zamyslime a poobzerajme sa okolo seba – vnímajme plnšie tú farebnú krásu so žltými a červenými listami, zrelými jablkami, sladkým hroznom a chutnými orechmi. A vezmime jeseň, aj keď sa nám úplne nepáči – svojimi hmlami, chladom či pľušťami –, predsa len na milosť. A vezmime na milosť aj našu osobnú jeseň života a prežime ju ako obdobie životnej žatvy, radosti a vďačnosti. Je to pre nás neopakovateľný čas vyzerať cieľ našej cesty a vnímať miesto, kde nás čaká Boh. (Aleš Opatrný, upr.)