Čaro Vianoc nespočíva ani tak v rozžiarených výkladoch a predvianočnej nákupnej horúčke, ako v tom, že sa zíde celá rodina. Musí sa rozložiť jedálenský stôl, aby sa okolo neho zmestili aj prarodičia a všetky deti, a niekedy aj blízki priatelia alebo osamelý sused
Čaro Vianoc, to je i radosť z hračiek, ktoré deti našli pod stromčekom, radosť z darčeka od manžela, ktorý dokázal vytušiť, čo som si potichu tak veľmi priala. Je to radosť z toho, že môžem druhému niečo dať, že ho môžem niečím potešiť.
Sviatky však môžu človeku priniesť aj sklamanie z nenaplnených očakávaní. Nehovorím o žlčníkových záchvatoch či výdavkoch, ktoré nevyhnutne poznamenajú januárový rozpočet. Myslím na prázdne miesta pri štedrovečernom stole, ktoré človeka tak bolia: tu mal sedieť „márnotratný syn“, ktorý dnes „musel“ ísť za kamarátmi, tu manžel, ktorý aj tento rok „musí“ byť v práci, tu deti, ktoré tento rok slávia Vianoce kdesi medzi cudzími… Vianoce sú totiž sviatky rodiny. A to ešte nespomínam prázdne miesta po našich blízkych, ktorí nás v tomto roku navždy opustili! Čím je človek starší, tým viac bolestne prázdnych miest okolo seba má.
V mnohých ľuďoch vzbudzuje toto obdobie všeobecnej radosti skôr obavy, pretože o to viac pociťujú svoj vlastný smútok. Dá sa smútok a sklamanie, ktoré nás môžu cez sviatky čakať, aspoň trochu zmierniť? Vianočné sviatky nám pripomínajú hlavne to, že je oveľa radostnejšie dávať ako brať, a preto si zaslúžia veľký obdiv tí, ktorí napriek všetkému dokážu zabudnúť na svoje trápenie, smútok a ťažkosti a zdieľať radosť s druhými. Apoštol Pavol hovorí: „Plačte s plačúcimi,“ a hneď dodáva: „Radujte sa s radujúcimi.“ Najlepšie je tým, ktorí majú vnímavé a súcitné srdce, ktorí závisť – vlastnosť takú ľudskú a pochopiteľnú – dokážu odsunúť bokom. Takí ľudia, ktorí zabudnú sami na seba, sa potom môžu otvoriť radosti, ktorú prežívajú tí druhí.
Zdieľať radosť s druhými a zabúdať na svoje trápenie – nie je to jeden z najkrajších prejavov kresťanskej lásky? Napodobňujeme tak nebeského Otca, ktorý sa tešil nad svojím Synom, dieťatkom ležiacim na sene, ktorému ponúkli cudzí ľudia ako prístrešok len úbohú maštaľ. Niekomu sa môže zdať, že zabudnúť na vlastnú bolesť je nedosiahnuteľné hrdinstvo, nedokáže sa skutočne radovať. Môže sa o to však aspoň pokúsiť. A keď sa bude usilovať z úprimného srdca, určite sa mu to aj podarí a tieto Vianoce prežije bohatý – v pokoji a radosti.
