– je vzájomná láska rodičov. Deti sú ako hostia svojich rodičov. Prichádzajú na miesto pre ne prichystané, chvíľu zostanú – pätnásť, dvadsať či dvadsaťpäť rokov – a opäť odchádzajú, aby si vytvorili svoj vlastný priestor.

A hoci rodičia hovoria o „svojom synovi“ a o „svojej dcére“, tieto deti nie sú ich vlastníctvom. Z mnohých pohľadov sú deti vlastne cudzincami. Rodičia ich musia poznávať, objaviť ich prednosti a slabosti, doviesť ich k dospelosti a dovoliť im, aby urobili svoje vlastné rozhodnutia.
Najväčší dar, ktorý môžu rodičia svojim deťom dať, je ich vzájomná láska. Práve jej prostredníctvom dokážu vytvoriť priestor bez úzkosti, v ktorom môžu deti vyrastať povzbudzované rozvíjať vlastnú sebadôveru a hľadať spôsob, ako si slobodne zvoliť svoju vlastnú životnú cestu.
Veľa ľudských vzťahov je ako prepletené prsty oboch rúk. Naša osamotenosť pôsobí, že veľmi lipneme jeden k druhému. Toto vzájomné lipnutie však spôsobuje veľké utrpenie, pretože od nás neodníma samotu. Čím viac sa snažíme, tým sme zúfalejší. Veľa z týchto vzájomne prepojených vzťahov sa rozpadá, pretože sa stávajú dusivé a vyčerpávajúce. Ľudské vzťahy však majú byť ako dve ruky zopnuté k sebe. Môžu sa od seba oddialiť, ale stále sa ešte dotýkajú končekmi prstov. Môžu medzi sebou vytvoriť priestor, malý stan, domov, bezpečné miesto pre bytie.
Skutočné vzťahy medzi ľuďmi ukazujú k Bohu. Sú ako modlitby. Niekedy sa ruky zopnuté k modlitbe dotýkajú celou plochou, a potom sa dlaňami od seba oddialia. A tak sa neustále odďaľujú a približujú, ale nikdy nestrácajú spojenie – vzájomný dotyk. A modlia sa k Tomu, ktorý ich dal dokopy.