Tento rok si pripomíname 1150 rokov od príchodu Konštantína a Metoda na naše územie. Slovania, žijúci vtedy na našom území, sa stali prvým európskym národom, do ktorého jazyka
bolo preložené Písmo sväté – Biblia. Ich dielo a odkaz však predstavujú obrovský význam nielen pre nás, ale pre všetky slovanské národy.

Význam diela a odkazu solúnskych bratov

Pôsobením Konštantína a Metoda vstúpili naši predkovia do európskych dejín, do vtedajšieho sveta svojou písomnou kultúrou, právnym poriadkom a hlavne etickými normami kresťanstva. Svojou múdrosťou predbehli čas, keďže umožnili ľudu prijímať evanjelium autenticky vo svojej rodnej reči. Ten prostredníctvom Písma a hlásania Božieho slova v rodnej reči spoznal rovnosť ľudí, národov i kultúr pred Pánom Bohom. Mohol chváliť Pána Boha svojím jazykom a prosiť milosť a pomoc svojimi slovami. Mohol počúvať Slovo od Boha a získavať múdrosť Kristovu. Táto skutočnosť je dejinná, jedinečná a mnohovýznamová. Dielo a odkaz solúnskych bratov predstavujú obrovský význam pre kultúru, literatúru a dejiny nášho štátu, na čo sa odvoláva aj Ústava SR.

Na samom začiatku nášho kultúrneho jestvovania nemáme rozprávanie o vlčici, ako majú Rimania, ani správy o ľudských obetiach, či nejaké mytologické historky… my tu nachádzame slovo o Božom Slove! Tak hlboko zasahuje evanjelium do našej histórie a kultúry. Konštantín preložil štyri evanjeliá do staroslovienčiny. Začal prekladom Evanjelia podľa Jána, ktoré sa začína slávnostným vyznaním viery v božstvo Ježiša Krista – Božie Slovo: „Iskoni bje Slovo a Slovo bje u Boga i Bog bje Slovo.“ (kardinál Jozef Tomko)

Historické fakty

V druhej polovici 8. st. dosiahli dnešná Morava a dnešné Slovensko bod civilizačného zvratu. Slovanské kmene sa začali spájať do väčších celkov, a tak vznikli početné slovanské hradiská. Neskôr sa vytvorili dve veľké slovanské kniežatstvá: Moravské kniežatstvo, na čele s vládcom Mojmírom, a Nitrianske kniežatstvo – Nitrava, na čele s vládcom Pribinom. Za jeho vlády začiatkom 9. st. to už bol útvar politicky nezávislý od Franskej ríše. Okolo r. 833 porazil Mojmír Pribinu a spojil obed kniežatstvá do jedného celku, ktorý je známy ako Veľká Morava (Magna Moravia).

Bol to pomerne veľký štátny útvar a prvý väčší slovanský štát vôbec. V jeho politických dejinách dominuje neustály konflikt s Franskou ríšou, ktorá mala o toto územie veľký záujem. Ten sa prehĺbil po r. 843, po rozpade Franskej ríše, keď sa Ľudovít Nemec stal kráľom novo založenej Východofranskej ríše a rozhodol sa, že sa začne miešať do záležitostí svojich východných susedov. V r. 846 násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy Rastislava, Mojmírovho synovca narodeného na Slovensku. Aj naďalej sa snažil ovplyvňovať veľkomoravskú politiku. Okolo r. 850 sa ale Rastislav zbavil Ľudovítovho vplyvu, podporoval Ľudovítových nepriateľov vo východofranskej politike a vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy. R. 855 toho mal už Ľudovít plné zuby a zaútočil na Veľkú Moravu pri Devíne, bol však porazený.

Knieža Rastislav chcel ešte viac upevniť svoju vládu a v snahe úplne sa vymaniť spod franskej nadvlády podporovanej bavorskými misionármi napadlo ho upevniť domácu cirkevnú politiku. Poslal list pápežovi Mikulášovi I. so žiadosťou o učiteľov, ktorí by vyučovali domácich kňazov a upevnili tak pravú kresťanskú vieru na Veľkej Morave. Kresťanská viera tu totiž vtedy bola slabá, často nepravá a dopĺňaná mnohými pohanskými zvykmi, hoci sa tu kresťanstvo šírilo už pred rokom 800. Prvými misionármi na našom území boli írsko-škótski mnísi a tiež nemeckí kňazi. Naši ľudia však nerozumeli cudziemu jazyku. Preto sa Rastislav rozhodol získať misionárov, ktorí by hovorili ľudu zrozumiteľnou rečou. Lenže Rím mu nevyhovel, a tak sa v r. 862 obrátil na východ k byzantskému cisárovi Michalovi III. Ten mu vyhovel a určil pre túto misiu dvoch bratov: Konštantína a Metoda.

Konštantín a Metod pochádzali z mesta Solún (dnešné Thessaloniki). Bolo to grécke mesto, no v jeho okolí žili Slovania, a tak aj títo bratia ovládali tamojší starosloviensky jazyk. Boli zo siedmich detí. Ich otec Lev bol významný a zámožný hodnostár a bohabojný muž. Matka sa volala Mária. Metod sa narodil v r. 815 a študoval právo a jazyky. Po štúdiách spravoval desať rokov byzantskú župu. Najmladší Konštantín sa narodil v r. 827. Bol taktiež veľmi nadaný. Venoval sa filozofii, literatúre a kresťanskému učeniu. Po otcovej smrti ho vysoký cisársky úradník Theoktistos povolal do Carihradu, aby tam na cisárskej škole študoval spolu s budúcim cisárom Michalom III. V učení tak vynikal, že mu dali prívlastok “filozof”. Neskôr sa obaja bratia stali misionármi.

Konštantín i Metod veľmi dobre vedeli, s akými ťažkosťami sa stretávali franskí kňazi, keď chceli vyučovať vieru v latinčine. Preto sa rozhodli, že vytvoria pre Slovanov písmo – hlaholiku (od slova glagol – hláska), ktorú Konštantín zostavil z malých písmen gréckej abecedy. Abeceda mala 43 písmen, väčšinu gréckych, ale časť aj hebrejských, lebo niektoré slovienske zvuky sa nedali vyjadriť gréckymi písmenami. Spolu s Metodom preložili ešte pred cestou takmer všetky knihy Biblie, breviár, liturgické predpisy, spevníky, žaltáre aj Súdny zákonník pre svetských ľudí, a napísali knihy o staroslovienskej gramatike. Konštantín taktiež napísal slávny Proglas, veršovaný predslov k Svätému Písmu.

V r. 863 prišli Konštantín a Metod so svojou družinou na Veľkú Moravu k našim predkom. Knieža Rastislav ich privítal s veľkou radosťou. Predstavil im prvých žiakov. Konštantín s Metodom nezaháľali. Hneď založili slovanské učilište, cirkevnú školu, kde vzdelávali svojich pomocníkov v gramatike, hudbe a kresťanskom učení. Spolu s nimi potom vyučovali ľud nielen pravému kresťanskému učeniu, ale učili ľudí aj písať, čítať a šírili aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Snažili sa tiež, s pomocou Rastislava, zorganizovať osobitnú cirkevnú hierarchiu s vlastnou provinciou, ktorá by ľahšie odolávala nemeckým nátlakom.

Po štyroch rokoch (v r. 867) sa Konštantín s Metodom vybrali na ďalekú cestu. Keďže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, museli putovať do Ríma vysvätiť nových žiakov za kňazov. Takisto mali v úmysle požiadať pápeža, aby schválil starosloviensku reč ako liturgický jazyk. Rímskym pápežom bol vtedy Hadrián II. Bratia však museli čeliť opozícii so strany tzv. trojjazyčníkov, ktorí boli proti tomu, aby sa slovienčina stala štvrtým oficiálnym liturgickým jazykom (ktorými boli oficiálne len gréčtina, latinčina a hebrejčina).
Obhajoval sa týmito slovami: Teraz však, bratia, čo by som vám osožil, keby som prišiel k vám a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky? Veď aj bezdušné a bezhlasné nástroje, čo vydávajú zvuky, či už sú to píšťaly a či citary, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa vedelo, čo sa píska a čo sa hudie? A keby poľná trúba vydávala bezhlasný zvuk, kto by sa strojil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozličných rečí na svete a ani jedna nie je bez hlasu. Ak nepoznám silu a význam hlasu, budem cudzincom tomu, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom mne. (Podľa legendy Klimenta Bulharského, žiaka Konštantína a Metoda.)

Vďaka svojim diplomatickým vlohám a presvedčivosti dosiahol Konštantín po čom túžil. Pápež Hadrián II. vyhovel všetkým ich požiadavkám a v r. 869 vydal bulu Gloria in excelsis Deo (neskôr, v r. 880, opätovne potvrdenou pápežom Jánom VIII. ako bula Industriae Tuae), v ktorej slávnostne ustanovil slovienčinu za štvrtý oficiálny liturgický jazyk. Tento dokument patrí k najdôležitejším v histórii Slovenska a vtedy znamenal ozajstnú revolúciu. Na Veľkej Morave bolo zriadené prvé slovanské arcibiskupstvo, ktoré sa stalo územím cirkevne podriadeným priamo pápežovi, a Veľká Morava sa stala rovnocenná Východofranskej ríši. Odvtedy sa stal zápas o slovanskú liturgiu súčasťou politického boja o ovládnutie Veľkej Moravy aj celého Podunajska. Franskí kňazi sa totiž od začiatku usilovali pôsobenie vierozvestcov zmariť a slovanskú liturgiu odstrániť. Teraz ešte väčšmi.

Konštantín bol však vyčerpaný po dlhej a náročnej ceste, v Ríme ochorel a vidiac, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa vstúpiť do kláštora, kde chcel stráviť svoje posledné dni. Prijal rehoľné meno Cyril. 14. februára 869 zomrel. Pochovaný je v Bazilike sv. Klementa.

Metoda pápež vysvätil za arcibiskupa Panónsko-Moravskej oblasti. Toto sa už vôbec nepáčilo nemeckým biskupom, ktorí v tom videli ohrozenie svojej moci. Preto Metoda, vracajúceho sa na Veľkú Moravu, zatkli a väznili tri roky v bavorskom väzení. Medzitým sa na Veľkej Morave dostal k moci Svätopluk. Rastislava oslepili a o pár rokov zomrel vo franskom väzení. Jeho geopolitická snaha však bola úspešná a cirkev na Veľkej Morave zostala silná – pravá viera i slovienska liturgia boli pevne zakorenené. V r. 873, po zásahu nového pápeža Jána VIII., prepustili Metoda z väzenia a on mohol pokračovať v misii. Vrátil sa na Veľkú Moravu a tam vyše desať rokov spravoval, obnovoval a zveľaďoval rozrastajúcu sa cirkev. Hlásal evanjelium aj v susedným krajinách Čechom a Poliakom a doplnil preklady cirkevných kníh.

Jeho spolupráca so Svätoplukom sa však zhoršovala a v r. 880 sa musel brániť proti Svätoplukovým obvnineniam v Ríme. Bol obžalovaný z bludárstva, ale dokonale sa obhájil a bol potvrdený ako arcibiskup (Bula Industriae Tuae). Avšak na Svätoplukovu žiadosť pápež ustanovil nové biskupstvo v Nitre a za biskupa vymenoval kňaza Wichinga. Toto malo veľmi zlé následky, pretože Wiching rozpútal boj, v ktorom sa neštítil použiť akékoľvek prostriedky na získanie moci a zákaz staroslovenskej liturgie.

Keď Metod videl, že sa blíži jeho koniec, zvolal si svojich žiakov a ustanovil kňaza Gorazda za svojho nástupcu. Dňa 6. apríla 885 zomrel. Hneď po Metodovej smrti dosiahol Wiching podvodom u nového pápeža Štefana V. zákaz slovienskej bohoslužby a odvolanie Gorazda. Pod vplyvom Wichinga dal Svätopluk vyhnať Gorazda a jeho spoločníkov z Veľkej Moravy. Tí potom pokračovali v šírení evanjelia v Bulharsku, Macedónii, Česku a Poľsku. Slovienska liturgia teda na území Veľkej Moravy zanikla, ale udržala sa a rástla u našich susedov.

Misia Konštantína a Metoda patrí k najvýznamnejším v ranokresťanskej Európe. Ich vplyv na celú strednú a východnú Európu je viditeľný dodnes a ich liturgia sa používa v takmer nezmenenej forme v mnohých krajinách tejto oblasti. Hlaholika bola ich žiakmi upravená na cyriliku a možno ju vidieť ešte dnes v Bulharsku, Srbsku, Rusku i v ďalších krajinách. Právom sa k ich odkazu hlásia všetky slovanské národy.

(upr. podľa internetu, rôzne zdroje)