Úvahy o význame Veľkej noci sú v skutočnosti úvahami o našej záchrane – spáse. Tá sa uskutočnila prostredníctvom utrpenia a vzkriesenia nášho Pána Ježiša Krista. Opis jeho utrpenia tvorí zrejme najstaršie jadro evanjelií.
Keď uvažujeme o smrti, dotýkame sa koreňov ľudskej existencie. Veľa vecí v živote totiž možno nevidieť, obísť, preskočiť a vytlačiť, ale smrť v ňom stojí ako istota záveru a súčasne ako radikálny protiklad všetkých životných snáh. Kresťanstvo ponúka na túto skutočne základnú otázku ľudského bytia najpádnejšiu odpoveď: Ježišovu smrť. Evanjeliá ju opisujú bez veľkých emócií, bez opisov detailov utrpenia, ale s jasnou výpoveďou, že išlo o skutočnú smrť, sprevádzanú aj utrpením, nenávisťou, opustenosťou, že išlo o smrť v podstate zbytočnú, predčasnú – o takú smrť, s akou sa stretávame aj v našom živote. Evanjeliá podávajú zvesť o tom, že Ježiš, známy svojimi veľkými činmi, vďaka zrade a nespravodlivosti, bez akejkoľvek pomoci umiera. Jeho smrť môžeme porovnať s ľudskou smrťou.
Veľkosť Ježišovej smrti spočíva v tom, že takto zomrel nevinný človek, niekto, kto nebol potrestaný za svoju nespravodlivosť. Ježiš patril Bohu. Dobrovoľne prijal na seba takúto smrť, a to znamená, že takáto drsná, nespravodlivá, ale v ľudstve veľmi častá smrť, nie je niečo, čo odvádza od Boha preč, ale že ju Boh prijíma a je aj cestou k Nemu.
Ježišova smrť má pre kresťanov ešte iný význam – ako smrť pre (za) niekoho, ako smrť zástupná. Táto myšlienka sa vyzdvihuje hlavne počas Veľkej noci. Kresťan sa klania tomu, kto na kríži vykonal zástupnú obeť, klania sa jeho ochote obetovať sa. Cestou k vzkrieseniu a povýšeniu je smrť v láske a poslušnosti, alebo naopak, smrť Ježiša je „zaujímavá“, dôležitá a prijateľná len preto, že vyústila vo vzkriesenie. Táto smrť sa chápe veľmi vážne a to nielen v oblasti citov, dojatia nad smrťou, ale aj v jej dosahu a jej tragickosti voči vzostupnému smeru, ktorý predstavuje ľudský život. Uvedomujeme si desivú moc smrti, ktorá bola schopná zmocniť sa aj pôvodcu života, ale len na prechodný čas. Je to čas skutočnej prázdnoty, vyvolanej hriechom a dokonanej smrti, ktorý nás určitým precítením pripraví na oslavu vzkriesenia. Ten, kto v sebe pocítil tmu hriechu a smrti pochopí, čo znamená symbol svetla prežiarujúceho tmu veľkonočných udalostí. Tento symbol svetla ukazuje ešte ďalej: hriech vedie k smrti – sú to dve úzko súvisiace veličiny, ktoré majú spoločnú silnú pečať ničoty a zmaru. Samé osebe sú neplodné, nerozvíjajú to, čo má budúcnosť. Tmu však likviduje svetlo, hriech a smrť môže prekonať vzkriesenie. Vzkriesenie je novým životom, celkom a naplno Božím, ktorý ruší definitívnu moc smrti. Vzkriesenie súvisí so Starým zákonom aj so životom súčasného kresťana – akokoľvek je smrť a vzkriesenie Ježiša Krista jedinečnou a ojedinelou udalosťou, nestojí v celých dejinách spásy osamote – dobre mu porozumieť možno len v súvislosti s inými veľkými Božími činmi.
Pripomínanie si veľkonočných udalostí má ovplyvniť chod našich všedných dní, ktoré tvoria väčšinu nášho života. Preto to, čo cez sviatky prežijeme, máme vstrebať, prijať do seba, aby sa to v ďalšom živote premietlo do udalostí všedných dní. Aby sme nemali na Veľkú noc len akúsi peknú spomienku, ale aby z nej žili. K tomu nám pomáhajú také celkom obyčajné veci, napr. v piatok si môžeme spomenúť na utrpenie a smrť Pána Ježiša, každú nedeľu zase na vzkriesenie, na jar vidíme oživenú prírodu pripomínajúcu, ako nový život víťazí každý deň aj v nás… Zo všetkého sa máme radovať, vnímať to srdcom a premietať si to do nášho kresťanského života. A to bude dôkaz, že sme Veľkú noc skutočne pochopili a prežili. A to vám zo srdca prajem.
(upr. podľa www.vira.cz a www.pastorace.cz)
