Na úpätí Olivovej hory sa nachádzal neveľký sad s olivovými stromami a lisom na olej. Tento sad sa volal Getsemane. Neskôr toto miestne označenie splynulo s pojmom ťažkého smrteľného zápasu, ktorý sa tu odohral.

Nastával okamih, keď sa Kristus priblížil prahu úzkostnej bolesti. „Moja duša je smutná až na smrť“, „padol tvárou na zem a modlil sa: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich; no nie ako ja chcem, nech sa stane, ako chceš ty… nech sa stane tvoja vôľa.“
Veľa ľudí nedokáže pochopiť smrteľnú úzkosť Ježiša Krista. Prečo božská osobnosť, ktorá pozná svoj bolestný údel, zvádza taký úporný zápas a podlieha takej silnej úzkosti, že jeho pot bol ako kvapky krvi?
Asi nie náhodou práve túto udalosť zapísal evanjelista Lukáš, ktorý bol lekár. Krvavý pot môže vzniknúť vtedy, keď sa kumuluje strach tak, že sa utrpenie a des vracajú stále v nových vlnách. Citlivý organizmus už potom nie je schopný znášať znásobujúce sa napätie, podkožné kapiláry sa rozširujú a v styku s potnými žliazkami praskajú. Potom sa pot zmieša s krvou – väčšinou na celom tele.
Vráťme sa k dohadom týkajúcich sa Kristovho utrpenia. Určite existujú na svete ľudia, ktorí dokážu prijať smrť so stoickým pokojom. No vo väčšine prípadov, či už na vojnovom poli alebo na nemocničnom lôžku, si umierajúci až do poslednej chvíle nepripúšťa, že naozaj ide o životné finále. Nádej, ako sa hovorí, umiera posledná.
V Ježišovom prípade však išlo o krutú istotu. Vedel o hĺbke utrpenia, do ktorej bude ponorený. Musíme si uvedomiť, že aj my všetci už od detstva vieme, že raz zomrieme. Smrteľný pot nás však obleje až v okamihu, keď sa pozrieme smrti do tváre.
Ježiš bol osobnosťou aj veľmi citlivou. Narodil sa preto, aby viedol ľudí po ceste poznania, ale taktiež preto, aby dokázal zomrieť za hriechy sveta. Bol to „prototyp“ človeka Božieho obrazu. Bol mimoriadne citlivý a vnímavý na bolesť a utrpenie. A v tomto poznaní je obsiahnutá istota pre nás: keď vieme, čo všetko vytrpel a prežil, môžeme si byť istí, že nám každému vychádza v ústrety svojím milosrdenstvom a pochopením, ktoré nám v živote tak často chýba…
Getsemane sa tak stáva školou aj pre nás, poučením a povzbudením ako máme prijímať ťažké životné skúšky. Kalich utrpenia potom môžeme uchopiť pevnou netrasúcou sa rukou.

Len prostredníctvom svojho ľudského srdca môžeme nazrieť do srdce Ježiša; len prostredníctvom svojho smrteľného zápolenia môžeme nazrieť do Getsemanskej záhrady; ťarchu jeho kríža môžeme zmerať len vtedy, keď kríž vezmeme na sebe. Ten, kto nikdy nič podobné neprežil, nevie si rady s evanjeliom…
(D. S. Merežkovskij)