Keď ste mali 13 rokov, napísali ste list do NASA. Chceli ste vedieť, ako sa možno sťať astronautom. Prečo vás očaril práve vesmír?

Malo to niekoľko dôvodov. V prvom rade, vždy ma zaujímalo lietanie. A raketoplán je asi tá najdokonalejšia vec, na akej sa dá lietať. Počas prvého pristátia človeka na Mesiaci som mal osem mesiacov, čiže sa na to nemôžem priamo pamätať, ale videl som veľa záberov z tejto misie. Okrem toho si spomínam na jeden večer v záhrade za naším domom. Krásna jasná noc a nad nami bolo plno hviezd. Ohúrilo ma, keď som si uvedomil, ako ďaleko od nás sú a aký je vesmír veľký. Vždy som si myslel, že by bolo úžasné stať sa vesmírnym bádateľom.

Vo vašej prezentácií sme videli veľa čarovných obrázkov Zeme z vesmíru, polárnej žiary, východov i západov Slnka a podobne. Máte pri všetkých tých povinnostiach tam hore vôbec čas vychutnať si a naplno prežiť krásy vesmíru?

To je dobrá otázka. Počas bežného pracovného dňa si ani doma nemusíte všimnúť východ či západ slnka, nepozriete sa na hviezdy, mesiac alebo kvety. Jednoducho, ste príliš zaneprázdnený. Ja sa však snažím aj počas bežných dní tu na Zemi zastaviť a všímať si tieto veci, pretože aj v nich vidím Božiu ruku. Niekedy idem ráno do práce a premýšľam nad povinnosťami, no potom vzhliadnem k oblakom alebo k východu slnka, zrazu sa zastavím a chválim Boha za jeho stvorenie. Podobne to fungovalo aj na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Boli sme veľmi zaneprázdnení, no medzi jednotlivými úlohami máte trochu času. Môžete buď premýšľať o nasledujúcej úlohe alebo si dáte pauzu. Často som využíval možnosť ísť na pár minút k oknu…

A čo strach a nebezpečenstvo? Myslíte občas aj na riziká misie, prípadne nad tým, čo všetko by sa mohlo pokaziť?

Priamo vo vesmíre si starosti nerobím. No musím povedať, že istú zraniteľnosť som si uvedomoval. Je to podmienené tým, že ste obklopený veľmi nepriateľským prostredím, ktoré neodpúšťa žiadnu chybu. Takže určité vedomie rizika tu bolo. A keď sme potom pristáli na Zemi, pocítil som úľavu.

Čo pre vás osobne znamená viera?

Viera je pre mňa všetkým. Verím, že Boh ma stvoril a že to urobil s určitým cieľom. Tak ako každého človeka. Uvedomil som si, že tu, na Zemi, máme tendenciu s niekým zaobchádzať lepšie, než si zaslúži. Vidím to aj na sebe. Ľudia sa ku mne správajú lepšie len preto, že som bol vo vesmíre. K iným sa zase správame horšie, ako si zaslúžia, lebo sú hendikepovaní alebo z iného dôvodu. No aj oni sú jedinečnými Božími stvoreniami. Myslím si, že životu dáva konečnú hodnotu pochopenie, že Boh nás stvoril a miluje nás. No urobil z nás tiež slobodné bytosti. Nevnucuje nám svoju vôľu. Poslal sem svojho syna, Ježiša Krista, aby zaplatil za naše hriechy, ale každý človek má slobodnú vôľu tento dar milosti akceptovať alebo nie.

Niektorí astronauti mali problém vyrovnať sa s náhle nadobudnutou slávou. Stali sa z nich alkoholici, začali mať psychické problémy. Pomáha vám viera aj v tomto zmysle zostať normálnym?

Jednoznačne. Viera vás uzemňuje. Jeden z mojich kresťanských kolegov v NASA mi povedal: „Ľudia sa k tebe po návrate začnú chovať veľmi špeciálnym spôsobom. Ak začneš veriť, že si niečo mimoriadne, tak máš problémy.“ Ako mnohé filmové hviezdy, slávni športovci či ľudia, ktorí náhle zbohatli. Stali sa ich životy šťastnejšími? Prekvapujúcou odpoveďou je, že vo väčšine prípadov nie. Bohatstvo a sláva môžu život človeka rozvrátiť. Pokoj a útechu, ktoré každý z nás hľadá, totiž v týchto veciach nenájdu. Prečo nie som šťastný, veď som bohatý a slávny? Realita života je taká, že namiesto Boha uctievame veci. A tie nám môžu poskytnúť len dočasné potešenie a útechu, nikdy nie trvalé.

Vo vašom lete na Medzinárodnú vesmírnu stanicu boli ešte ďalší traja kresťania. Je v NASA veľa veriacich kresťanov?

Ide o to, čo rozumiete pod slovom „veľa“. Ale je ich tam celkom dosť. Presné percento nepoznám, no pracujú vo všetkých oddeleniach NASA.

Nevadí vašim nadriadeným, že okrem NASA či USA reprezentujete aj tento kresťanský rozmer a otvorene rozprávate o svojej viere?

Priznám sa, že neviem. Určite existujú ľudia, ktorým by vadilo verejné vyznanie kresťana, nech by zastával akúkoľvek funkciu. Ja sa však snažím ctiť pravidlá NASA. Napríklad na tento rozhovor neprichádzam ako astronaut, ale ako jednotlivec, ktorý je náhodou aj astronautom a hovorí o tom. Tieto dve veci sú neoddeliteľné. Nemyslím si, že NASA má právo zakázať mi poskytovať súkromné rozhovory. Avšak musím byť citlivý na tieto veci, keď nosím uniformu. Vtedy reprezentujem NASA a jej záujmy. Moje kresťanstvo, samozrejme, nie je súčasťou NASA a nebolo by ani férové, keby som ľuďom niečo také podsúval.

Jeden sovietsky kozmonaut po návrate z vesmíru povedal, že videl nebesá z opačnej strany, no žiadneho Boha tam nestretol. Čo si o tom myslíte?

Vôbec ma to neprekvapuje. Dôkazy o existencii Boha sú vo vesmíre rovnako zjavné ako tu na Zemi. Pokiaľ nevidíte Stvoriteľa v úžasných veciach tu na Zemi, neuvidíte Ho ani vo vesmíre.

Výskum vesmíru je medzinárodný. Slovensko malo v minulosti tiež svojho kozmonauta. Myslíte si, že aj taká malá krajina ako tá naša, môže v budúcnosti systematicky prispievať k spoznávaniu kozmu?

Je jasné, že pre mnohé krajiny je to v prvom rade ekonomická otázka. Každopádne, aj skúsenosti z Medzinárodnej vesmírnej stanice potvrdzujú, že spolupráca medzi rôznymi krajinami je prínosná. Dúfam, že dvere budú vždy otvorené pre každého, kto príde a povie, že chce priložiť ruku k dielu. Myslím si, že u vás je veľký záujem o skúmanie vesmíru. Ak to Slováci takto cítia a vaša vláda bude mať záujem kráčať touto cestou, v rámci Európskej vesmírnej agentúry si určite nájdete osobitné miesto.

Máte nejaké posledné slová alebo posolstvo, ktoré by ste chceli odkázať našim čitateľom?

Asi jedno z najväčších zistení, ku ktorému som počas svojej práce dospel, je, že ľudia na celom svete sú v prvom rade ľuďmi. Keď spoznáte ľudí v ich srdciach, túžbach a nádejach, zistíte, že nás toho viac spája, ako rozdeľuje. Chcel by som povzbudiť všetkých, aby sa zaujímali o svet za ich vlastnými hranicami. Aby sa zaujímali najmä o ľudí, ktorí sú menej privilegovaní ako my a ktorí trpia. Aj keď často nemáme možnosť, aby sme vycestovali za nimi, mali by sme sa snažiť pochopiť ich trápenie, venovať im čas a snažiť sa im pomôcť. A hlavne pochopiť, že sú to ľudia ako my.

(Zhováral sa Lukáš Krivošík, zdroj: www.aktuality.sk , foto: J. P. Dutton, skrátené.)