Božie slovo ústami proroka Ezechiela opisuje scénu ako z hororového filmu. Suché kosti a ich oživenie sú jeho dominantou.

Ruka Hospodinova bola nado mnou a Hospodin ma v Duchu vyviedol a zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí. Povodil ma dookola nich. Bolo ich v údolí mnoho. A boli veľmi suché. I povedal mi: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Povedal som: Hospodine, Pane, Ty to vieš!… Vložím do vás svojho ducha, ožijete a zložím vás na vašu pôdu; potom poznáte, že ja, Hospodin, som povedal i splním to – znie výrok Hospodina, Pána. (Ezechiel 37,1-14)

V Čechách pri Kutnej Hore sa nachádza obec Sedlec, v ktorej podzemí sa nachádza Kostnice. Ide o podzemnú kaplnku, ktorá sa nachádza na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Ročne ju navštevuje okolo 400 000 návštevníkov. Táto kaplnka je výnimočná tým, že jej oltár, kazateľnica, krstiteľnica, lustre, svietniky sú vyrobené z ľudských kostí. V blízkosti tejto obce totiž v minulosti objavili masový hrob z morového obdobia. A istému umelcovi napadlo použiť tieto ľudské kosti na vyzdobenie kaplnky. Pri pohľade na jednotlivé ľudské kosti človeka prepadne až úzkosť, lebo si uvedomí, že za každou jednou je nejaký životný príbeh a konkrétny život človeka.

O niečom podobnom čítame u proroka Ezechiela. Ruka Hospodinova bola nado mnou a Hospodin ma v Duchu vyviedol a zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí. Tento text je z obdobia babylonského zajatia. Židovský národ žil počas neho mimo svojho domova. Keďže sa Židia znovu postavili proti vlastnému Bohu, doľahol na nich trest. Stratili vlastnú krajinu, nemali chrám, nemali bohoslužby, nemali slobodu vlastného myslenia a ani pohybu. Nemali vlastnú pôdu a stali sa z nich otroci. Bolo im tak ťažko, že si mysleli, že je už po nich. Suché kosti v údolí predstavujú takúto beznádejnú situáciu v živote človeka, v živote Božieho národa.

Prorok Ezechiel do takejto situácie odvážne zvestuje to, čo prijal od Hospodina. Skôr než vyslovil tie vzácne slová, Boh sa ho spýtal: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Veriaci človek vie, že Pánu Bohu nie je nič nemožné. Boh môže všetko, čo si zaumieni. Abrahám, otec veriacich, keď šiel s Izákom na horu Mórija, aby ho tam obetoval, veril, že ak by ho aj obetoval Bohu, On by ho vzkriesil, aby mal z neho potomstvo tak, ako mu to Hospodin zasľúbil. Takáto viera je ťažko pochopiteľná pre neveriacich. Príde im to ako bláznovstvo. Ale veriaci človek s Ezechielom vyznáva: Hospodine, Pane, Ty to vieš! Keď prorok slovami potvrdil svoju vieru, mohol zvestovať úžasné posolstvo.

Suché kosti, čujte slovo Hospodinovo! Takto vraví Hospodin, Pán, týmto kostiam: Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, položím na vás šľachy a obložím vás mäsom, natiahnem na vás kožu a dám do vás ducha; ožijete a poznáte, že ja som Hospodin. Tieto slová sprostredkoval prorok zúfalým ľuďom, ktorí žili v zajatí. A my vieme, že Pán Boh ich zo zajatia napokon vyviedol. Nie, ľud nevyvolal žiadnu vzburu v Babylone. To Pán Boh zariadil politickú situáciu tak, že sa Babylonská ríša rozpadla a zajatí sa mohli vrátiť späť do svojich krajín. Židia sa vrátili do Jeruzalema, aby opravili tamojšie hradby mesta i jeho chrám. Pán Boh má totiž vo svojich rukách obrovskú moc. Má moc oživiť suché kosti i vzbudiť nový život.

Pán Ježiš u evanjelistu Jána hovorí: Duch je, ktorý oživuje. My neraz zápasíme so svojimi telami. Doľahnú na nás choroby, bolesti… Prekvapí nás vysoká či nízka váha a ktovie, čo ešte… Ale aj telo má svoje poslanie. Ono je chrámom Ducha Svätého, vyznáva apoštol Pavol. Je hlinenou nádobou, ktorú sme dostali, aby v nás mohol prebývať Duch Boží. Áno, o telo sa musíme starať. Ale dnešné Božie slovo nás upozorňuje, že rovnako tak sa máme starať aj o svojho ducha. Máme dbať na to, aby v tej nádobe, v našich kostiach, v našom tele, prebýval Duch Boží. Duch Hospodinov je predsa Ten, kto nám dáva istotu, že u Boha je všetko možné!

Len vďaka Nemu môžeme mať istotu, že je pred nami budúcnosť! Proroctvo Ezechiela odhaľuje hlbokú biedu človeka, ľudského pokolenia, sveta a aj cirkvi. Neraz prichádzajú do života chvíle, keď človek začne pochybovať a tie pochybnosti ho pohltia natoľko, že človek stráca vieru i pevnú pôdu pod nohami – vtedy sa podobá suchým kostiam. Dnešné Božie slovo nás však povzbudzuje, že Pán Boh posiela/dáva svojho Ducha. Keď sa cítime ako suché kosti, otvorme sa pôsobeniu Ducha Božieho. Dovoľme Mu, aby vstúpil do nášho vnútra a oživil nás. On dokáže vzbudiť nový život. Ezechiel bol toho svedkom. Videl, ako sa kosti k sebe začali približovať, ako sa spájali, obaľovali šľachami, mäsom, kožou… až napokon do nich vstúpil dych života.

Dych života sme dostali pri narodení a Pán Boh ho v nás udržiava. Vďaka Nemu žijeme a dýchame. Fungujeme a dokonca nás znovuzrodil vo viere k večnému životu – k životu v Božej prítomnosti, v blízkosti Toho, ktorý nás miluje. Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Toto je vzácne dielo Ducha Svätého v nás. On na nás pôsobí a túži, aby sme zvesť o Ňom niesli ďalej.

Drahý náš milujúci Bože, Ty vidíš biedu ľudských duší i tohto sveta, lebo Tvojmu pozornému oku neunikne žiadny, ani ten najmenší detail. Preto si na zem poslal svojho Ducha, aby nám pomáhal, aby si oživoval i v nás všetko, čo je suché, mŕtve. Ďakujeme za to, že Ťa máme, že sa môžeme vo viere vo všetkom na Teba spoľahnúť, že Ti môžeme dôverovať, lebo Ty nám so všetkým pomôžeš. Prosíme ťa, aby si naplnil naše vnútro, naše rodiny, našu cirkev i celú našu krajinu Duchom pokoja, lásky, odpustenia i zmierenia. Daj, nech v nás i medzi nami zavládne vzájomná súdržnosť, spolupatričnosť i milosrdenstvo. Na Tvoju pomoc očakávame. Amen.

(Erika Pospíšilová)