Každý človek hľadá svoju identitu, svoju vnútornú osobnosť. Kto som? To je otázka, ktorú si v živote často kladieme.
Snažíme sa budovať svoju osobnosť, konať podľa našich vnútorných túžob, ale aj podľa kritérií nášho okolia. Bývame rôzne aktívni a zapojení. Pritom však ostávame v hĺbke svojho vnútra prázdni, nespokojní, zmätení: Kto naozaj som? Vyjadruje skutočne všetko to, čo som až do dnešného dňa prežil, kým som?
Určitá časť mojej identity vychádza z mojej histórie, z môjho dedičstva, z toho, čo som prežil, a z mojich vlastných rozhodnutí. To najvnútornejšie sa však zjavuje a odkrýva jedine až pri stretnutí s Bohom, keď som zbavený všetkého, čo je vo mne povrchné a vykonštruované, aby som mohol mať prístup k tomu, čím skutočne som. Naše skutočné ja, naša pravá osobnosť, totiž ani tak nie je niečo, čo sa musí vybudovať, ale je to skôr dar, ktorý sa prijíma. Nejde o to zmocniť sa niečoho, ale pochopiť a prijať to, že som Bohom milovaný! V Lukášovom evanjeliu 3,22 hovorí Otec pri Ježišovom krste toto: Ty si môj milovaný Syn, v Tebe sa mi zaľúbilo. A my si tieto slová vzhľadom na náš vlastný krst môžeme privlastniť.
Moje vnútro sa skladá z dvoch jednoduchých, avšak nevyčerpateľne bohatých faktov, ktoré mám v sebe postupne objaviť: z jedinečnej lásky, ktorou ma Boh miluje, a z jedinečnej lásky, ktorou môžem ja jeho lásku opätovať. Tomu zodpovedá aj obrovská túžba každého človeka byť milovaný jedinečnou láskou. To neznamená byť milovaný akýmsi všeobecným princípom, akoby byť len súčasťou väčšej skupiny milovaných, ale byť ocenený a prijatý zvláštnym, jedinečným spôsobom. Zamilovanosť je preto taká fascinujúca, že nám dáva okúsiť práve toto: niekto sa pre mňa stáva takým cenným ako nikto iný na svete a rovnakým spôsobom som aj ja pre neho jedinečný. Toto spôsobuje láska Boha. Každý z nás môže okúsiť, že je milovaný, Bohom vyvolený, a to naozaj osobným a osobitým spôsobom.
Niekto by mohol povedať, že Boh miluje tak akosi všeobecne: miluje všetkých ľudí a ja k nim patrím, preto by sa o mňa mal trochu zaujímať! Avšak vedomie, že sme milovaní „všeobecne“, len ako súčasť celku, nás predsa nemôže uspokojiť. A navyše, to vôbec nezodpovedá skutočnej Božej láske, ktorá je zvláštna a jedinečná pre každého človeka. Láska Božia je osobná a zosobňujúca. Každý z nás má absolútne právo povedať: Boh ma miluje ako nikoho iného na svete! Boh nemiluje dve osoby rovnakým spôsobom, pretože jeho láska je práve tým, čo utvára našu vlastnú osobnosť, a je pre každého iná!
Táto jedinečná láska, ktorou Boh každého miluje, zahŕňa v sebe aj možnosť našej jedinečnej odpovede. Mnohí ľudia v dejinách viery vyslovili takéto slová: Bože, chcel by som ťa milovať takým spôsobom, akým ťa ešte nikto nikdy nemiloval! Chcel by som pre teba robiť veci, ktoré ešte nikto nikdy neurobil! Toto prianie sa môže zmeniť na skutočnosť v živote KAŽDÉHO človeka! Aj ja môžem dať Bohu a aj ľuďom v mojom okolí a svetu lásku, akou ho ešte nikto nemiloval. Je to presne tá láska, ktorá mi prislúcha, ktorá zodpovedá môjmu ja, ktorá je odpoveďou na Božiu lásku a ku ktorej mi dá svoju milosť. Mám v srdci Boha a na zemi jedinečné miesto, jedinečnú a nezastupiteľnú úlohu, ktorá nemôže byť nahradená nikým iným.
Dvojitú istotu – že sme milovaní jedinečným spôsobom a že aj my môžeme (napriek našim slabostiam a obmedzeniam) týmto jedinečným spôsobom milovať – môžeme najlepšie odkrývať a spoznávať v modlitbe. Boh nás miluje takých, akí sme, a to úplne bezpodmienečnou láskou a práve táto láska utvára našu vnútornú identitu. Nejde o niečo, čo si môžeme privlastniť alebo čím sa môžeme chváliť. Avšak je to skutočné a isté a prináša nám to slobodu a vnútorné bezpečie, ktoré potrebujeme, aby sme mohli v dôvere čeliť nástrahám života. Odhalenie Boha ako milujúceho Otca je to najcennejšie na svete.
Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti. (Rímskym 8,15-16)
(J. Philippe)
