Existuje viacero ciest, ktoré vedú k rozvoju zdravého pocitu vlastnej hodnoty. Sú to psychologické cesty, ktoré sú opísané v mnohých príručkách, a sú to cesty, ktoré nám ukazuje Biblia. V Biblii môžeme objaviť Ježišovu terapiu, ktorou pomáhal ľuďom získať zdravý pocit vlastnej hodnoty. Ja by som chcel v krátkosti ukázať niekoľko ciest, ktoré sa mi zdajú dôležité. Vždy spájajú psychologickú a duchovnú úroveň.

Prijatie vlastného ja
Nezáleží na tom, či navonok vystupujeme sebaisto, ale na tom, či sme získali cit pre svoju nedotknuteľnú cenu a prijímame sa vo svojej jedinečnosti. Prijať samého seba – to nám dnes poradí každý a to už aj dávno vieme sami. Otázkou je, ako to urobiť, ako prijať sám seba. Najprv sa musíme oslobodiť od ilúzií, ktoré o sebe máme. Musíme sa rozlúčiť so snením, v ktorom vďaka svojej fantázii vystupujeme ako najväčší a najkrajší ľudia. Prijatie vlastného ja je spojené s pokorou, s humilitas, s odvahou prijať svoju vlastnú ľudskosť. Často počúvame, že ľudia s malým pocitom vlastnej hodnoty sa majú pozerať na svoje silné stránky. To je však len zčasti správne. Ak sa totiž za tým skrýva predstava, že len silní majú hodnotu, nie je táto rada dobrým východiskom. Rozhodujúce je, že sa musím prijať so všetkým, čo vo mne je, nielen s tými silnými stránkami, ale aj so všetkými slabosťami. Podľa mňa má zdravý pocit vlastnej hodnoty len ten, kto si dovolí byť aj slabý, kto sa vie s humorom pozrieť na svoje vlastné slabosti.

Zmieriť sa však so všetkým, čo v sebe objavujeme, je často veľmi dlhá cesta. Čím intenzívnejšie žijeme spolu s ostatnými, tým je pre nás ťažšie odhaľovať svoje slabé stránky, potlačené potreby a túžby, utláčané pocity. Manželský pár, ktorý chcel vybudovať svoje manželstvo len na spoločnej viere, bol už po polroku sklamaný množstvom hádok, tým, koľko bolo v každom z nich zloby. Viera bola pre nich cestou, ako sa vyhnúť vlastnej skutočnosti. A tak sa museli najprv v najväčšej pokore pomaličky učiť prijímať v sebe aj svoje tienisté stránky – chuť zraňovať, túžbu po pomste a zlobu. Nikdy nemôžeme povedať, že sme sa už celkom prijali. Lebo to je celoživotný proces. Stále znova a znova v sebe objavujeme nové stránky, ktoré nás prekvapia, sklamú, rozčúlia. Čím som starší, tým tichšie hovorím o prijatí svojho ja. Keď som sa ja rozhodol pre život viery, myslel som si, že prekonám všetky svoje negatívne stránky modlitbou a askézou. Ale ony vždy znova vyplávali na povrch… Už som sa vzdal ilúzie, že sa stanem takým, akým by som chcel byť. Teraz sa pokúšam vo všetkej pokore povedať „Áno!“ tomu, čo je – v istote, že som prijatý Bohom taký, aký som. Keď sa niekedy znova rozčúlim nad tým, ako som zareagoval, poviem si: „Hmmm, taký teda ešte som…“ Potom pocítim uprostred toho svojho sklamania predsa len vnútorný mier a pokoj – ten vzácny pocit, že všetko to môže tak byť, že všetko je dobré tak, ako to je. A vtedy viem, že som v Božej milujúcej ruke.
Prijať sám seba znamená zmieriť sa so svojím životným príbehom. Mnohí nariekajú, že mali ťažké detstvo, že ich veľmi zraňovali, že trpeli… V spoločnosti ťažko zranených ľudí spoločné prezeranie rán často bolí. Mnohí potom cítia tlak, aby tieto rany „spracovali“. Zraneným ľuďom sa pokúšam vysvetliť, že ich životný príbeh je taktiež kapitál, s ktorým môžu podnikať. Keď sa zmieria so svojimi ranami, môžu sa tieto rany stať prameňom požehnania nielen pre nich, ale aj pre druhých. Potom im môže práve ich zranenie dať schopnosť porozumieť druhým a sprevádzať ich. Často človek až vtedy objaví svoje vlastné poslanie – cíti, akú má charizmu na základe svojho životného príbehu. Keď sa človek dokáže zmieriť so svojím príbehom, tak pochopí, že všetko má zmysel. Aj problémy a trápenia majú svoj zmysel. Dávajú človeku schopnosť žiť iným spôsobom – citlivejšie, intenzívnejšie, vďačnejšie a otvorenejšie voči druhým.
Ďalšia dôležitá vec – aby sme mohli prijať sami seba – je tá, že musíme prestať porovnávať. Kým sa porovnávam s ostatnými, som v nevýhode. Vždy sa nájde nejaké nadanie, vlastnosť, schopnosť, ktoré majú iní, ale ja nie. Keď porovnávam, nestojím pri sebe, ale žijem len v porovnaní s druhými. Je však dôležité stáť sám pri sebe, prijímať sa, mať sa rád. Keď má človek malý pocit vlastnej hodnoty, bude porovnávať, či už chce, alebo nechce. Darmo vidí či uvedomuje si svoje silné stránky, zostáva pri porovnávaní a teda nezíska svoju hodnotu. Nepomôže mu ani znižovať hodnotu ostatných tým, že si bude nahovárať, že všetko, čo predstavujú, je len zdanie – iných odsudzujem, aby som zvýšil svoju hodnotu. Stále ostávam trčať v porovnávaní. Väčšou pomocou bude presunúť sa od hlavy, ktorá porovnáva, k srdcu, ktoré cíti. Hoci tým, že budem vnímať svoj dych, cítiť svoje ruky… že budem pri sebe. Potom sa budem cítiť dobre a môžem aj niečo, povedať, urobiť. Už nie som pod tlakom, že musím bezpodmienečne niečím prispieť len aby ma neodstrčili. Kým porovnávam, necítim sa dobre. Ostatní určovali moje zmýšľanie. Teraz, keď stojím pri sebe, keď vnímam sám seba, môžem vnímať aj druhých a prežívať s nimi spoločenstvo.

Stáť pri sebe
Sebadôvera môže znamenať aj stáť pri sebe, byť v sebe, cítiť sa sám so sebou dobre, byť nezávislý od ostatných. Mnohí si nemôžu vybudovať pocit vlastnej hodnoty, pretože dali ostatným nad sebou moc. Nie sú pri sebe, ale vždy pri druhých. Nespočívajú sami v sebe, ale odvodzujú svoj pocit vlastnej hodnoty len a iba od druhých, od ich priazne, pochvaly, potvrdenia. Nedokážu sa oddeliť. Všetko vzťahujú na seba, zraňuje ich každá ostrejšia poznámka. Takým ľuďom radím, aby vošli do vzťahu so svojou agresiou. Agresiou sa totiž môžu oddeliť od druhých. Agresia je impulz na oddelenie sa od ostatných, aby som mohol byť pri sebe. Niekedy musí človek toho, kto ho zranil, najprv zo seba vyhodiť. Kým som obsadený inými ľuďmi, nemôžem byť pri sebe, nemôžem rozvíjať pocit vlastnej hodnoty. Žijú za mňa iní ľudia, namiesto toho, aby som žil ja sám.

Byť pri sebe – môže vyzerať rôzne. Som pri sebe, keď mám cit pre seba, keď verím svojim vlastným pocitom, keď spočívam sám v sebe. Nie som závislý od názorov druhých, ale som v kontakte s vlastnými pocitmi. Stojím pri sebe, keď cítim svoju telesnosť. Keď napríklad bežím lesom a spotím sa od telesnej námahy – tak som pri sebe. Vtedy som vo svojom tele, cítim svoje telo a cítim sa v ňom dobre. Potom ma ani nenapadne spochybňovať svoju vlastnú hodnotu. Ak cítim, som. Nemusím svoju cenu dokazovať vonkajšími výkonmi. Cítim sa. A to mi robí dobre. Tak, ako cítim ja, necíti nikto iný. Som jedinečný! Som to ja sám. To nie je poznanie, ale skúsenosť, ktorú mi umožňuje vlastná hodnota. Mnoho ľudí hľadá príčinu svojich problémov v druhých. Mali by sa naučiť byť pri sebe, odhaľovať vlastnú hodnotu a rozvíjať cit pre seba samého, pre svoje pocity a pre svoje telo.

Cesta tela
Dôležitou cestou, ako prísť k sebe samému a byť pri sebe, je cesta prostredníctvom tela. V 70. rokoch som často býval s ďalšími bratmi u grófa Dürckheima. Od neho sme sa naučili vnímať sa v tele, chápať telo ako cestu k sebadôvere, avšak aj k väčšej otvorenosti voči Bohu a cvičiť sa v tom. Telo je barometer, ktorý ukazuje, ako na tom človek je. U neistého človeka poznáme na tele, že nemá sebadôveru. Vidíme to napríklad na tom, že sa pevne drží, že nenechá svoje ruky voľne visieť, ale že ich má dokonca aj pri chôdzi skrížené na prsiach – aby našiel oporu sám pri sebe. Alebo cítíme na vysoko vysunutých ramenách, že sa za nimi skrýva veľký strach. Títo neistí ľudia majú svoje centrum v oblasti pŕs. Nestoja pri sebe. Musia sa – navonok však kŕčovito – vydávať za silných a nenútených. V skutočnosti nemajú svoj postoj. Stačí sa ich len dotknúť a prevrátia sa.
No telo nie je len barometer, je to aj nástroj, ktorým sa človek stáva sám sebou. Prostredníctvom tela a v tele si môžem nacvičiť aj vnútorný postoj. Môžem si napríklad predstaviť, že tu stojím pevne ako strom, že moje korene sú hlboko zapustené v zemi – stojím dobre, som uzemnený. Opieram sa o miesto medzi pätou a bruškami prstov na nohách. Možem si to vyskúšať, keď sa trochu zhúpnem v kolenách. Tak stojím voľnejšie – ako strom, nie ako betónový stĺp. Môžem si predstaviť, ako môj dych pri vydýchnutí prúdi chodidlami do zeme a pri nádychu zase zo zeme cez hlavu až k nebu. Tak som ako strom, ktorý je dole pevne zakorenený a hore otvára svoju korunu k nebesiam, hovorím si: „Mám schopnosť stáť. Stojím oboma nohami na zemi. Mám svoj názor. Môžem niečo ustáť. Môžem stáť za sebou, za niečím. Stojím pri sebe, stojím v sebe.“ Takto rastie moja sebadôvera. Alebo si pripomínam biblické slová: „Na Hospodina uvrhni svoje bremeno, a On sa o teba postará “ (Žalm 55,23), Stále si staviam Hospodina pred seba; keď mi je po pravici, nesklátim sa“ (Žalm 16,8). Stále znova prežívam, že cesta len prostredníctvom hlavy mi sebadôveru neprinesie. Cvičenia s telom mi môžu pomôcť, aby vo mne sebadôvera stále viac rástla. Samozrejme, to nie je nejaký trik, ktorý by mi dal sebadôveru navždy. Musím to cvičiť stále.
Mnohí si myslia, že keď má človek malú sebadôveru, už sa nedá nič robiť. To nie je pravda! Pomocou cvičenia tela môžeme postupne získať väčšiu sebadôveru. Samozrejme, tento proces je pomalý, vyžaduje veľa trpezlivosti. A hlavne, telo sa nedá oklamať. Nemôžem ho používať len na to, aby som rozvíjal svoju sebadôveru. Telo ma núti k čestnosti. Pravá sebadôvera rastie pomocou tela len vtedy, keď sa vzdám svojich nárokov a meradiel. Musím byť pripravený pustiť sa seba a zveriť sa Bohu, ktorý mi sám dá pravú oporu a vlastnú hodnotu.

Cesta viery
Otázka vlastnej hodnoty je pre mňa aj otázkou viery. Viera nám chce ukázať, kto vlastne sme, odkiaľ odvodzujeme svoju pravú cenu. Nestačí len ľuďom hovoriť, že by sa mali spoľahnúť na Boha, a tak nájdu sebadôveru. Otázka je, ako sa môžeme naučiť dôverovať v Boha. Výzva k dôvere ešte dôveru netvorí. Zbožní ľudia sa často dostanú do začarovaného kruhu. Vinu za svoju malú dôveru v Boha vidia vo svojej nedostatočnej modlitbe, a tak sa snažia stále viac modliť. Môžu sa však modliť, koľko chcú, aj tak budú znova prežívať situácie, keď im opäť bude chýbať sebadôvera.
Dôveru v Boha totiž nemožno vynútiť, ani modlitbou. Môžeme sa ju naučiť, ak budeme mať pred očami dôveru, ktorú má Boh k nám, a budeme sa cvičiť v dôvere v Boha. Je to vždy aj veľká milosť. V každom z nás sú dva póly – strach aj dôvera. Niet človeka, ktorý by mal len strach, ani človeka, ktorý by len dôveroval. Na svoj strach sme však dosť často fixovaní. Ak pracujeme so slovami dôvery z Písma, objavujeme v sebe na dne duše dôveru. A tá v nás môže rásť a bude nás určovať. Keď premýšľam nad slovami zo žalmu 23: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku,“ tuším, že to nie je len obraz. Samozrejme, pochybujem o tom, či to nie je príliš krásne na to, aby to bola pravda. Pri premýšľaní sa však správam tak, akoby tá veta bola pravdivá. Potom vo mne môže rásť pocit voľnosti a nezávislosti. Tuším, že mi Boh dopraje, že mi dá, čo potrebujem, že mi dá moju pravú hodnotu.
Základným faktom našej viery je, že sme Bohom bezpodmienečne prijatí. Boh o nás povedal: „Ty si môj milovaný syn (moja milovaná dcéra), v tebe sa mi zaľúbilo“ (Marek 1,11). Keď z tohto žijem, odpadá mnohé pochybovanie o sebe, zmĺknu všetky negatívne zvesti, ktoré som možno dosť často počúval: „Na nič sa nehodíš! To nikdy nedokážeš! Na to si príliš hlúpy!…“ Otázkou je, ako môžeme žiť zo skutočnosti viery tak, aby nás určovala viac ako sebapodceňovanie, sebaobviňovanie a sebahanenie, z ktorých inak žijeme.

(sprac. podľa A. Grüna)