Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia. Vypučí ako kvet a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosť. Ale Ty aj na takého otváraš svoje oko… A určené sú jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vymeral si mu hranice, ktoré nemôže prekročiť… Keď človek umrie, či môže ožiť? Po všetky dni svojho vymeraného času budem očakávať, dokiaľ nepríde moja premena. (Jób 14:1,2,5,14, podľa kralickej Biblie z roku 1613)

Raz moja mamička, už stará a dlho chorá na srdce, bola na dôkladnom vyšetrení v nemocnici. Práve som ju odprevadila naspäť na lôžko, keď sa v nemocničnej izbe objavil mladý lekár. Prosil mamičku, aby mu porozprávala celú svoju anamnézu, teda priebeh všetkých chorôb, ktoré v živote prekonala. To však pre ňu nebolo vôbec jednoduché. Kvôli dýchacím problémom robila často prestávku. Hovorila tlmene, nevýrazne a s námahou. „Pani Múdra,“ spýta sa odrazu lekár, „Vy ste už toľkokrát boli na našej klinike! Naposledy len pred tromi mesiacmi?“
„Áno, pán doktor, je to tak“, uisťovala ho mamička.
„To mi je ľúto, interval Vašich návštev sa bude stále viac skracovať. Zdá sa, že Vaše dni sú už zrátané.“ V tej chvíli som bola úplne šokovaná takouto netaktnosťou mladého lekára. Mamička evidentne týmto slovám nerozumela, spýtala sa: „Čo prosím?“
Lekár zopakoval celkom vecne zopakoval svoje slová: „Interval Vašich návštev na našej klinike sa bude stále viac skracovať, Vaše dni sú zrátané.“
V izbe nastalo hrobové ticho. Vari to bude najhoršia chvíľa v živote mojej mamičky? To nie!
No mamička sa v hlbokom pokoji svojho srdca iba pousmiala a mladému lekárovi celkom jasna a bez emócií odpovedala: „To súhlasí! Máte pravdu! Sme na tom úplne rovnako, pán doktor. Vaše dni sú totiž už tiež zrátané…“
(preložené z nemčiny)