Aj vy si myslíte, že by staroba mala byť ako jeseň? Krásna, plná nádherných farieb, ešte plná teplého slnka, bohatá na úrodu? Že by sme si mali konečne užívať?

Počas aktívneho života nestačíme vnímať všetku krásu okolo nás. Až na jeseň života, keď už nemusíme podávať špičkové výkony, smieme si viac užívať pokojné chvíle a taktiež môžeme byť zdrojom radosti a požehnania pre druhých.

Ale nielen jeseň má svoje čaro, aj nasledujúca zima má svoju krásu, je iskrivo biela, plná ticha a pokoja. A keď sneh pokryje celý kraj, a potom ho zaleje slnko, všetko sa trblieta – je to očarujúce.

Avšak aj jeseň aj zima vie ukázať aj svoju druhú tvár. Všetci dobre poznáme jesenné hmly, pľušte, vetrisko a nevľúdny čas či mrazivý chlad zimy a poriadnu fujavicu. V takých chvíľach hľadáme bezpečný a teplý úkryt. A tak je to aj v celom našom živote, aj v starobe. Slnečné dni striedajú tie zachmúrené, ktoré nám spôsobujú problémy a bolesť.

Prijmime preto jeseň i zimu života nielen s ich krásou, ale aj s ich drsnosťou. A pri všetkom, čo nás ťaží, objavujme znova Božiu lásku. Lebo len ona dokáže prežiariť a premeniť každú etapu nášho života, a ukázať nám to najistejšie útočisko, ktorým je Boh sám.
(podľa A. Grüna)

Pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je Ten, ktorý dal to zasľúbenie. (Židom 10,23)