Žijeme s Kristom, v Kristovi a podľa Krista – teda v PRAVDE?

I riekol Ježiš Židom, ktorí uverili: Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci. A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. Odpovedali Mu: Potomstvo Abrahámovo sme a nikdy sme neslúžili nikomu; akože teda hovoríš: Budete vyslobodení? Odpovedal im Ježiš: Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. Otrok však nezostáva v dome naveky; syn zostáva naveky. Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní. (Ján 8,31-36)

Cyril a Metod boli solúnski bratia, ktorí do našich končín priniesli evanjelium Pána Ježiša Krista. K nemu pripravili aj písmo /hlaholiku/, aby sa evanjelium stalo ich poslucháčom zrozumiteľným. Misia týchto bratov nebola vôbec jednoduchá. V neznámom prostredí totiž museli zvádzať boj o to, aby toto evanjelium mohlo znieť v ďalšom jazyku. V tej dobe to bolo povolené len v hebrejčine, gréčtine a latinčine. Cyril a Metod boli múdri, sčítaní a rozhľadení muži, preto sa na túto úlohu vopred pripravili. Majster Ján Hus bol rovnako múdrym. Ba čo viac, bol aj veľmi odvážny. Tiež horlivo kázal evanjelium a nezastavil ho ani strach zo smrti.

Čo spájalo týchto troch mužov? Čo má spájať aj nás dnes? To, že poznali PRAVDU! Tá pravda ich vyslobodila, lebo až do smrti žili v Kristovom slove. Títo muži boli vzácni. Ich odkazom viery máme žiť aj my dnes. Oni uverili v Krista. Žili v pravde – to znamená: žili s Kristom, v Kristovi a podľa Krista. A čo my dnes, ľudia 21. storočia? Žijeme podľa Božieho slova? Zostane po nás dedičstvo viery, z ktorého budú čerpať naši potomkovia? Budú aj oni zápasiť podľa nášho príkladu viery o slobodu a pravdivosť Božieho slova v ich životoch? Budú odvážni ako Ján Hus, či Cyril a Metod? Ostane aj po nás takéto svedectvo?

Pán Ježiš sa rozprával s veriacimi Židmi. Tí, hoci uverili, nestačilo to. Pre Krista to bolo málo. Lebo síce uverili, ale neurobili ďalší krok viery. Tým ďalším krokom je poznanie Pravdy – poznanie Krista – toho, prečo prišiel. Pán Ježiš povedal: zostaňte v mojej pravde… Mnohí kresťania sú presvedčení, že stačí, že vedia, že Pán Boh stvoril tento svet; že Pán Ježiš sa narodil, aby zomrel a vstal z mŕtvych… Mnohí si vážia toto obdivuhodné Kristovo dielo. Považujú ho za šľachetné, ale tam to pre nich končí. Lenže Pán Ježiš Židov i nás dnes vyzýva: Zostaňte v mojom slove! My ho nemáme len počúvať. Áno, my si musíme Božie slovo vypočuť, ale potom ho musíme zobrať vážne, musíme ho vztiahnuť na svoj vlastný život. To v praxi znamená, že mu máme uveriť a žiť podľa neho.

Našou častou chybou je, že žijeme len s myšlienkou, že Kristus je, že existuje. Všeličo z Jeho života uznávame. Nemáme nič proti cirkvi. Fandíme jej myšlienkam i úsiliu. Neberieme však Božie slovo vážne! Nežijeme podľa neho! Nerobíme ďalšie kroky viery. Nehľadáme skutočnú pravdu, ale žijeme tou vlastnou. Aká je vlastne tá pravda, o ktorej Pán Ježiš hovoril Židom? Ak zostanete v mojom slove… poznáte pravdu… Božie slovo nás učí poznať skutočnú pravdu. Pravdu o Bohu i pravdu o nás ľuďoch. Ide o pravdu o láske Boha k hriešnemu človeku. Je pravdou, že každý človek potrebuje pomoc láskavého Boha. Táto pravda je krásna, potešujúca, no zároveň aj veľmi bolestná. To preto, lebo ide o pravdu o mojom hriechu. Každý človek – aj ja – musím vyznať svoje hriechy Bohu. Inak sa nemôžem stať skutočne slobodná.

Každý človek musí poznať pravdu o sebe. Kristus pravdivo každému hovorí: Si hriešny človek. Koľko ľudí toto dnes reálne vyznáva? Ľudia dnes radšej hovoria o sebe v superlatívoch. Radšej sa pochvália, čím sú výnimoční, úspešní… Tým, čo je v nich dobré… Akí sú múdri, šikovní… Ľudia nehovoria o svojich zlyhaniach, o hriechoch, lebo to nie je dnes v móde. O tom sa dnes radšej mlčí. Lebo priznať si svoju hriešnosť znamená, že vo svojom živote zlyhávam, že robím chyby. Dnes sebavedomie a úspech je nad všetkým. Neraz to vidíme, a tak niet divu, že aj my takto zmýšľame. Sústredíme sa na to dobré, len aby sme si museli priznať, že sme niečo pokazili, či sme niečo neuvážene povedali… O tých veciach radšej budeme mlčať. Lenže takto nikdy nebudeme slobodní. Kým si nepriznáme pravdu: Som hriešny človek! sa nikdy nemôžeme posunúť vpred! Božie slovo otvára oči poznania každému človeku. V ňom je ukrytá pravda, ktorú ani Židia nechceli poznať…

Ak chceme byť skutočne slobodní od hriechu, nestane sa to inak, len tak, že si priznáme pravdu: Áno, mám problém. Som hriešny človek! Presne tak to robia aj ľudia, ktorí majú problém so závislosťami: s alkoholom, drogami či iným… Slobodu získava len ten, kto si dokáže priznať svoju chybu, svoj problém. Len tak sa môže uzdraviť. Kým sa tak nestane, neexistuje taká moc, ktorá by prinútila daného človeka liečiť sa. A na čo? Veď som v poriadku! Takto je to aj s hriechom. Hriech je tu a oddeľuje nás od nášho Boha. Hriech stavia bariéry, ktoré ničia naše vzťahy.

Pán Ježiš ponúkol Židom túto slobodu, ale oni nepochopili, o čo Mu išlo. Odvolali sa na Abraháma. Namiesto priznania si vlastnej hriešnosti, našli únik v tom, že sú deti Abrahámove. Abrahám bol mužom viery. Jeho spravodlivosť a viera sa týka aj nás, lebo sme jeho potomkovia… Pán Ježiš im však vysvetlil: Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. Otrok však nezostáva v dome naveky; syn zostáva naveky. Otrok nezostáva v dome, iba syn, lebo on je dedičom. Otrok nie je slobodný. Patrí svojmu pánovi, preto ani nemôže byť nikdy slobodný. Pán Ježiš im priamo povedal, že sú hriešni, že sú otrokmi. Ak ich On – Kristus – neoslobodí od hriechov, nikdy sa nemôžu stať synmi a dcérami, ani dedičmi, čo by ich oprávňovalo zostať v Božom dome naveky. A tak je to aj s nami. Otroctvo hriechu aj nás ničí a odmena za hriech je smrť.

Medzi Židmi a nami je istá paralela. Iste ste už počuli, že vám niekto povedal, že je kresťan preto, lebo jeho rodičia boli kresťania… Neraz sa podobne aj my odvolávame na vieru našich predkov. Neraz nie sme ani my ochotní zaoberať sa vlastným hriechom a osobným vzťahom s Bohom. Sme totiž presvedčení, že ak sa odvoláme na vieru našich rodičov, starých rodičov, tak to musí Bohu stačiť. Lenže nestačí!!! To nám dnes pripomína Pán Ježiš. Židia tiež uverili, ale nezobrali Božie slovo vážne. Často to aj my robíme podobne. Neberieme Božie slovo vážne. Následne podľa neho nemôžeme ani žiť. Niet divu, že potom nevieme, že sme stratení v Božích očiach, že potrebujeme Krista, Jeho obeť a milosť. Potrebujeme to, čo je centrom evanjelia – Božiu lásku a milosť.

Pán Ježiš nám dnes kladie na srdce, aby sme zostali v Božom slove. Lebo len ten, kto v ňom zostáva, poznáva pravdu a táto Kristova pravda ho vyslobodzuje od hriechu. Dáva mu možnosť byť omilosteným Božím dieťaťom a večne žiť. Otvorme svoje srdcia a dovoľme tejto pravde konať vo svojom živote.

Pane Ježišu Kriste, Ty si cestou, pravdou i životom. K Tebe sa utiekame v tejto chvíli, lebo si nás zastavil a nastavil si nám zrkadlo poznania, aby sme si uvedomili, že sme hriešni. A my Ti v pokore srdca vyznávame: Áno, drahý Kriste, som hriešny/a. Potrebujem Tvoju pomoc a milosť. Skloň sa vo svojej láske ku mne a pomôž mi Tebou /pravdou/ žiť. Nedovoľ, aby som sa viac klamal/a, či hľadal/a úniky vo viere mojich predkov. Pomôž mi, nech som v Tebe slobodným/ou pre časnosť i večnosť. Amen.

(Erika Pospíšilová)