V akých životných situáciách spievame? Spievame vtedy, keď je nám dobre, keď sme vďační, keď cítime Božie požehnanie, keď… Alebo spievame aj vtedy, keď cítime presný opak. Spievame, keď je nám smutno, keď nás zovrie tieseň, keď je nám ťažko, keď sa nám nedarí tak, ako by sme chceli…
Apoštol Pavol a jeho spoločník Sílas sa nachádzali vo väzení v meste Filipis. Boli tam zavretí, lebo hlásali evanjelium Kristovo. Dokonca sedeli v jeho najtemnejšom vnútri a nohy mali zavreté v kladách, aby sa nemohli ani pohnúť. A oni v tejto situácii spievali! Spievali, lebo ľudské srdce nemožno uväzniť. Ani ľudské ústa nemožno uväzniť. Ľudský jazyk sa predsa nedá zavrieť do klady!
Spev týchto mužov sa rozliehal po celom väzení. Spev spôsobil veľké veci – konkrétne záchranu a vyslobodenie z väzenia. Pavol so Sílasom netušili, čo ich spev spôsobí. Netušili, aké môže mať následky. Oni v tej chvíli vedeli len to, že ich bolí celé telo po bičovaní, že sú zamknutí v cele, a že sú perfektne strážení… Zároveň vedeli jednu dôležitú vec – a to, že v tom väzení nie sú sami, lebo s nimi je Pán Boh. Pán Boh nezostal vonku. Nebol mimo ich bolesti, zápasu a väzenia. Bol s nimi, a preto spievali. Prečo? Prečo by sme aj my mali spievať, keď je nám ťažko? Máme na to viacero dôvodov. Tým prvým je to, že pieseň prináša človeku úľavu. V ťažkostiach máme tendenciu sústrediť sa na seba. Vnímať iba svoju bolesť a svoje trápenie. Iste je to opodstatnené. Naše problémy sú často jasne viditeľné. Nedokážu ich zakryť ani múry väzenia. Nemôžeme ich ignorovať. Musíme ich riešiť, aj keď naše srdce zviera úzkosť, strach či poníženie… Pavol so Sílasom boli tiež ľuďmi ako my. Nemôžeme si myslieť, že oni nič necítili, lebo viera z nich urobila ľudí iného sveta. Nič také sa nestalo. Veľmi dobre si uvedomovali vážnosť situácie, v ktorej sa ocitli. No oni spievali. Spievali Bohu chvály, lebo pieseň im prinášala úľavu. Vďaka nej sa aj my môžeme vyspievať zo svojich pocitov. Môžeme sa pri nej vyplakať či vyžalovať, prísť na iné myšlienky.
Pavol so Sílasom spievali Bohu chvály. Spievali, lebo trpeli. Pieseň chvály ich totiž utvrdzovala v tom, že Pán Ježiš aj túto bolesť zobral na seba a zvíťazil nad ňou. Aj teraz bol s nimi, nenechal ich v tom zápase osamotených. To bolo ich úľavou a zároveň aj silou, preto aj my hľadajme úľavu v duchovnej piesni. Pieseň totiž vyjadruje nádej. Pavol so Sílasom spievali o polnoci. To je zvláštny čas. Jeden deň sa v tom okamihu končí a ďalší sa začína. Začína sa nový deň, ktorý nám ponúka nový začiatok. Súčasne sa aj to staré končí a v tom je nádej. Nádej, že nastanú nové lepšie časy. Polnoc je predsa symbolom zlomu a zmeny. Títo dvaja muži verili, že ani bitky, ani zámky na dverách či klady na nohách, nič z toho nebudú mať pri nich posledné slovo. To patrí vzkriesenému Kristovi.
Spievajme aj my vo svojich bolestiach, trápeniach, aby nám náš spev priniesol nielen úľavu, ale najmä nádej. Nádej, že Pán Boh je aj v našom živote, že sa to staré pominie a aj pre nás nastanú nové lepšie časy. Nič ľudské a ani diabolské nemá nad nami večnú moc. Nič nie je na tomto svete definitívne, stratené a ani zničené. Nikto nám totiž nemôže zobrať život, ktorý máme v našom Spasiteľovi, Pánovi Ježišovi Kristovi. Ak spievame v utrpení, dávame tým najavo, že práve táto nádej nás nesie a sprevádza životom. Ani väzenie hrobu nám takýto život nemôže zobrať.
Ďalšou pravdou je, že pieseň je svedectvo. Pavol so Sílasom sa ocitli vo väzení preto, lebo hlásali v meste evanjelium Kristovo. No vo väzení kázať nemohli. Cez hrubé múry jednotlivých ciel by ich nebolo počuť, preto začali spievať. Spev totiž bolo dobre počuť. Rozliehal sa po celách. Vo väzení už počuli všeličo: nadávky, vyhrážky, výkriky, plač…, ale určite tu ešte nikdy nepočuli spev na Božiu chválu. To musel byť pre väzňov poriadny šok! Pavlovo a Sílasovo svedectvo bolo pre ostatných väzňov silné. To, aký postoj v jednotlivých situáciách zaujmeme, je svedectvom viery pre naše deti, vnúčatá, pre naše okolie. Ak sa iba sťažujeme, nadávame, strachujeme, to nie je svedectvom viery, ani svedectvom kresťanskej nádeje či úľavy. Toto predsa robia aj ostatní ľudia, keď trpia. Ak však dokážeme v ťažkostiach objaviť v sebe silu k vďačnosti a oslave Pána Boha, potom sa stávame svedkami pre svoje okolie. Toto je dôležitý postoj! Preto chváľme nášho Boha v utrpení, lebo len tak sa môžeme stať mocným svedectvom a povzbudením pre tých, čo to potrebujú. Vďaka spevu v trápeniach a ťažkostiach môžeme iných priviesť k zamysleniu: Odkiaľ ten človek berie toľkú silu?
Pamätajme na to, že pieseň má veľkú moc.
(Erika Pospíšilová)
