Neustále nás prekvapuje, ako rýchlo letí čas. Často nás to dokonca zaskočí. Prečo? Možno v nás naozaj existuje niečo, čo nie je len dočasné…
Túžba po večnosti je totiž zabudovaná v každom z nás. Ak sa teda sťažujeme na čas a tešíme sa zo zdanlivo bezčasového okamihu, naznačuje nám to, že sme vždy neboli, alebo navždy nebudeme bytosťami závislými čisto len od času. Naznačuje nám to, že sme boli stvorení pre večnosť.
My však nie sme časom len obmedzovaní, ale zdá sa, že si naň ani nedokážeme po celé tisícročia generácií zvyknúť. Vždy nás čas ohromí – ako rýchlo plynie, alebo naopak, ako plynie pomaly, či koľko ho už uplynulo, alebo kam sa podel… Nedokážeme ho uchopiť, ani sa mu prispôsobiť. A to všetko nám naznačuje, že existuje večnosť a že ona je naším domovom.
Spisovateľa C. S. Lewisa priviedla k Bohu jeho túžba po radosti. Po takej radosti, ktorá sa tu na zemi nemôže úplne naplniť. Pozemská realita totiž radosť sľubuje len zdanlivo. Najprv máme v našom živote túžbu po čomsi nepomenovateľnom. Je to prianie, ktoré nami preniká pri vôni plápolajúceho ohňa, alebo pri kriku divých husí, ktoré nám letia nad hlavou.
Potom však túto svoju túžbu spojíme s nejakým pozemským predmetom. A veríme, že ju naplníme, ak sa vyšplháme na vrchol vysnívanej hory, keď nájdeme vzácnu kvetinu, získame lásku obdivovanej ženy, alebo keď doplávame na svojej plachetnici až za modrý obzor ku svojej vlastnej objavenej zemi. A predsa, nech už je predmetom nášho hľadania čokoľvek, akonáhle to nájdeme, zistíme, že v tom vôbec nie je tá radosť, ktorá nám lámala srdce túžbou. Človek tak dospeje k poznaniu, že ľudská duša bola stvorená na to, aby sa tešila z nejakého nekonečného „predmetu“. Keď tu na zemi človek po niečom túži, zhliadne matne večnosť a Boha. Vo všetkých našich túžbach v skutočnosti vlastne túžime po Bohu: Existuje totiž len jeden jediný nekonečný Prameň radosti.
Spomínam si, ako som na jednom obede hovoril s C. S. Lewisom o smrti, či skôr o prebudení sa po smrti. Povedali sme si, že nech to bude akékoľvek, tak naša reakcia iste bude takáto: Akoby nie! Samozrejme, je to práve také! Ako by to mohlo byť vôbec iné? A obaja sme sa pri tom usmievali. Bude to asi ako NAOZAJ PRÍSŤ DOMOV…
Sh. Vanauken
