Na počiatku si Boh chcel postaviť betlehem, a tak stvoril vesmír, aby mal čím ozdobiť jasličky.
Najprv vymyslel čas a rozdelil ho na mesiace, týždne a dni. Dni vznikali dlho, ale pre Boha to boli len okamihy. A potom sa pustil do roboty. Urobil oblohu a zaplnil ju hviezdami a vtákmi. Urobil svetlo, a potom slnko a v noci rozsvietil bielu lampu – to aby bolo malému Ježišovi dobre vidno do tváre, aby sa anjeli nepomýlili. Urobil hory a ovenčil ich orlami a snehom. Učinil more a oceány ligotajúce sa ako zo striebra a veľké púšte zo zlatistého piesku pre ťavy troch kráľov. Potom si zavolal tú najmenšiu hviezdičku zo všetkých hviezd – mala sotva 6 miliónov hypermegawattov – a zaviedol ju až na druhý koniec vesmíru. Tam do nej zľahka a opatrne ťukol jedným prstom – práve toľko, aby za niekoľko tisíc rokov zablikala na planinách ďalekého Orientu pred zrakmi mudrcov z východu. To všetko nebolo pre Boha vôbec ťažké. Len pohľadom zafarbil všetky druhy kvetov, ktoré stvoril, a brehy riek vystlal machom. Dal vyrásť stromom, ktoré, keď sa napriamili, rozhýbali vzduch a spôsobili jemný vánok i víchor. Dnes sa síce hovorí, že to vietor hýbe stromami, a nie naopak, ale to by sa muselo najprv dokázať… Z vetra sa zrodili piesočné duny a prvá hudba polí.
Potom si Boh urobil prestávku a zamyslel sa nad tým, kam postaví svoj betlehem. A rozhodol sa pre mestečko Betlehem. Vymyslel si postavičky: býčka, oslicu, ovečky, pastierov… A keďže sa nijako neponáhľal, založil im rod: rodičov, prarodičov, praprarodičov… Stovky životov na vytvorenie každého jednotlivého života; stovky lások na dosiahnutie toho správneho výrazu v tvári, tónu hlasu a gestá rúk v Božom betleheme.
Pomyslel na matku – celú večnosť o nej sníval. A rovnako ako maliar, ktorý sa usilovne snaží o dokonalé ťahy štetcom, namaľoval Boh tisícky úsmevov na tisíckach pier. Na očiach iných si nacvičil prečistý pohľad. A potom sa jedného dňa narodila Mária, jeho milovaná dcéra, jeho nepoškvrnená snúbenica, jeho majstrovské dielo. Postavil ju do betlehema hneď vedľa Jozefa a jasličiek s dieťaťom Ježišom.
A videl Boh všetko, čo stvoril. A bolo to veľmi dobré, ba čo viac, bolo to úžasné. Páčilo sa mu to tak veľmi, že sa rozhodol narodenie svojho Syna vysielať v priamom prenose každučký december v ľudských dejinách a v každom srdci, v ktorom by bolo miesto pre betlehem. Tak Boh vymyslel Vianoce.
Vianoce – to nie je nejaké výročie, ani pamiatka. Taktiež to nie sú len city. Je to deň, keď Boh stavia v dušiach ľudí betlehem. Prosí nás len o to, aby sme mu uvoľnili nejaký kútik a umyli si uši, aby sme mohli načúvať štedrovečernému anjelskému jasotu a spevu…
Enrique Monasterio
