Vyrastal som v dobe, ktorá príliš nepriala kresťanským symbolom. Na Veľkú noc sme v škole maľovali vajíčka ako symbol jari, v zime sme zasa na školskej chodbe ozdobovali stromček ako symbol zimy a spoločným spevom vítali Deda Mráza.

Žiadne kríže či Betlehem a rovnako zo spoločenského života zmizli obdobia, ktoré spoločnosť vôbec neregistrovala. Takým bol aj advent. Nikde o ňom ani slova. Počul som o ňom iba v kostole, kde sa o ňom hovorilo ako o „tichom adventnom čase“. Žiadne vence či sviečky na verejných miestach alebo v televízii. Zato však pribúdala vianočná výzdoba, farebné svetelné reťaze vo výkladoch obchodov a stromčeky v domácnostiach, kde ľudia nechceli čakať do Vianoc. Niektorí moji spolužiaci sa tak už v polovici decembra tešili zo stromčeka a ja som nechápala, prečo Ježiško niekde prinesie stromček už v takomto predstihu…

U nás to tak nikdy nebolo. Na stromček a darčeky sme so sestrou museli čakať až do chvíle, keď sa na Štedrý večer skončili služby Božie a my sme sa potešení biblickou zvesťou vrátili domov. Až potom sa otvorili dovtedy zamknuté dvere na obývačke a my sme sa mohli oddať pravej vianočnej radosti. Tá nám bola odmenou za úmorné čakanie. A veru to nebolo čakanie jednoduché. Čím viac sa blížili Vianoce, tým netrpezlivejšie sme boli. Do kalendára sme si písali, koľko dní ešte ostáva do Vianoc, dôkladne sme všetko upratovali, učili sa básničky, ktoré zarecitujeme na slávnostných službách Božích.

Keď sa dnes vraciam k tým časom, uvedomujem si, že to vlastne bol advent ako má byť, aj keď nehoreli sviece na adventnom venci. Veď advent je očakávanie a príprava. A presne to sme robili. Čakali sme a pripravovali sa. Naša trpezlivosť bola poriadne skúšaná, no nebola skrátená ani o jeden deň. Naši rodičia neozdobili stromček skôr, aby sme nemuseli čakať. Vôbec nie. Museli sme vydržať a dnes vidím, že to čakanie bolo asi na tom všetkom to najkrajšie. Čím viac sme totiž čakali na Vianoce, čím viac bola napnutá struna našej trpezlivosti, tým sladšia bola potom odmena, tým väčšia radosť, keď Vianoce naozaj prišli.

Možno práve táto priama úmernosť dáva človeku skutočnú radosť a možno my sa dnes nevieme tak úprimne tešiť práve preto, že sme túto úmernosť narušili. Nám sa dnes nechce čakať na nič. Ak po niečom zatúžime, doprajeme si to hneď. Ak si chceme niečo kúpiť, kúpime si to. Ak chceme ísť na výlet, ideme. Pestrá ponuka dnešného sveta a takmer neobmedzené možnosti nám umožňujú získať všetko, po čom túžime a to bez čakania. Čím ďalej, tým viac toho máme, a tým menej musíme na niečo čakať. Vlastne my dnes už asi ani čakať nedokážeme. Ak niečo nemáme hneď, sme nervózni a máme pocit, že veci sa nevyvíjajú správne. Čakanie však patrí k základným znakom kresťanov. Boh má iné hodinky ako my. Už aj starozákonný Abrahám musel dlho čakať na splnenie proroctva o synovi Izákovi. Rovnako musel Jákob čakať na vysnívanú Rebeku, Izrael na vyslobodenie z Egypta… Keď čítame Bibliu, odohrávajú sa pred našimi očami biblické udalosti tak, ako keby plynuli v čase rovnomerne a ľahko. Často ani vôbec nevnímame tie obrovské časové medzery, ktoré medzi jednotlivými príbehmi alebo dokonca v rámci jedného príbehu, sú. To je škoda. Viac by sme si uvedomovali, akí museli byť patriarchovia, Izraelci či sudcovia trpezliví. A to ani nehovorím o zasľúbenom Mesiášovi. Jeho príchod predpovedal už Izaiáš a trvalo stáročia, kým naozaj prišiel v Ježišovi Kristovi.

My dnes na sviatok Jeho príchodu čakáme len pár týždňov. To čakanie však má svoj význam. Má nás precvičiť v dôvere, má nám ukázať ten kontrast života predtým a potom, má nás pripraviť na Jeho príchod, má nás správne naladiť, aby sme potom Jeho príchod prežili s o to väčšou radosťou. Položme si však otázku, či my dnes vôbec dokážeme vnímať advent ako obdobie čakania.

Keď som hovorila o tom, ako sme so sestrou netrpezlivo čakali na Vianoce, bolo jedným zo sprievodných znakov nášho čakania práve to, že sme na blížiace sa Vianoce stále mysleli. Ráno sme sa zobúdzali s otázkou „koľko dní ešte ostáva“ a večer zaspávali s vedomím, že sme prečkali ďalší deň. Ak niečo naozaj netrpezlivo čakáme, tak to zamestnáva našu myseľ, počítame dni, tešíme sa. Prežívame takto aj advent? Rátame dni do Vianoc? Myslíme ráno alebo večer na to, koľko dní ešte ostáva? Nie kvôli darčekom, ale kvôli príchodu Pána Ježiša?

Zodpovedanie týchto otázok nám možno pomôže ujasniť si, či je pre nás advent ešte stále tým, čím má byť, teda obdobím čakania a príprav, alebo či sme už tak nastavení na svoje starosti a povinnosti, že na nejaké čakanie ani nemáme čas. Aj to sa stáva. Niektorým ľuďom utekajú dni tak rýchlo, že si ani nestihnú všimnúť, že sú už Vianoce. Dá sa však v takom prípade hovoriť o čakaní? Dá sa hovoriť o advente?

Písmo sväté nás aj dnes nabáda k trpezlivosti. Ak zasľúbený Mesiáš prišiel a svet Ho spoznal v Ježišovi Kristovi, neznamená to, že už všetko bolo a niet na čo čakať. Práve naopak. Pán Ježiš predsa zasľúbil, že príde znova a kresťania tak stále očakávajú Jeho druhý príchod a prežívajú teda druhý advent. Aj medzi nimi sa však nájdu takí, ktorí pre svoje vlastné starosti na čakanie nemajú veľmi čas a príchod Pána Ježiša veľmi neriešia. Takí ani nepotrebujú byť trpezliví, pretože vlastne ani nečakajú. My však máme čakať a to s radosťou a trpezlivosť

Kiež je advent, ktorý sa z Božej milosti začal, skutočným adventom. Kiež je časom čakania. Zamestnávajme svoju myseľ i srdce správou o príchode Pána Ježiša, tešme sa naň – či už ten historický vo Vianociach alebo druhý v budúcnosti – a buďme vo svojom čakaní verní, bdelí i trpezliví. O to väčšia bude naša radosť, keď očakávaná hodina nastane.

Pane Ježiši Kriste, s radosťou a túžbou očakávame Tvoj príchod na túto zem. Veľa pre nás znamená, pretože v ňom dostávame nádej nového života. Kde si Ty, tam prichádza svetlo, život, pokoj a radosť. Príď, Pane, vstúp do nášho života, prebývaj s nami! Očakávame Ťa vo sviatkoch Vianoc, pripomínajúc si Tvoj príchod v Betleheme, no očakávame Ťa aj v budúcnosti vediac, že prídeš a vezmeš k sebe tých, čo Ťa milujú a čakajú. Kiež sme aj my medzi nimi. Amen.

Erika Pospíšilová

Tak buďte, bratia, trpezliví až do príchodu Pánovho. Ajhľa, roľník vyčkáva vzácnu úrodu zeme, trpezlivo ju vyčkáva, až sa jej dostane jesenného a jarného dažďa. Aj vy buďte trpezliví, vzmužte si srdcia, lebo sa priblížil Pánov príchod! (Jakub 5,7-8)