Predstavte si, že sa vo vašom okolí objaví nejaký dobrý, charakterný človek. Čo sa obyčajne stane? Je takmer pravidlom, že sa vždy nájde niekto, kto začne o tom dobrom človeku šíriť nejaké klebety a skúmať jeho minulosť, len aby na neho niečo nepekné vyhrabal… Prečo?

Mám pocit, že je ľahšie druhých očierňovať a hľadať na nich chyby, ako zniesť pohľad na charakterného človeka. Podvedome nás totiž pri stretnutí s takým človekom napadne, že sme sami vo všeličom nedokonalí, chybujúci a ušpinení od svojich vlastných zlyhaní. Pozerať sa do tváre takému človeku je niekedy ťažké aj preto, lebo nám akosi odzrkadľuje naše vlastné nedostatky. A to v nás môže vyvolať zlosť, závisť, žiarlivosť, či túžbu mu to nejako „osoliť“ a pokaziť. Môžeme pocítiť nutkanie znížiť jeho hodnotu, aby sme sa my sami cítili lepšie a povýšenejšie a nemuseli si priznať, že to by sme mali my na sebe pracovať.

Podobne môže byť pre nás niekedy ťažké pozerať sa na spravodlivého a charakterného Boha. Budeme teda aj jeho očierňovať a hľadať na ňom chyby? Budeme ho spochybňovať a ohovárať? Alebo znesieme Jeho pohľad a prijmeme to, že musíme na sebe ešte veľa pracovať?

Kiež by sme sa nechali charakternými ľuďmi radšej inšpirovať a motivovať a nesnažili sa druhých okolo seba spochybňovať a znevažovať. Pripadá mi to ako dobrý plán – v spojení s Bohom zvyšovať svoju ľudskú hodnotu a neznižovať ju druhým.

A ako môžeme zvyšovať svoju ľudskú hodnotu? Ako sa stať charakterným človekom? Ako prestať závidieť a nežiarliť? Prestaňme sa porovnávať s druhými. Keď budeme žiť pod pohľadom milujúceho Boha, keď si budeme uvedomovať obdarovania, ktoré nám Boh dáva a nebudeme slepí voči našim zlyhaniam. Pretože Boh je vždy viac a ponúka nám viac, ako nám ktokoľvek môže dať či vziať.

Rozhodnutie je len a len na nás…

 

Vďačnosť ako protilátka závisti

Vždy budeme mať veľa dôvodov niekomu závidieť. Vždy rýchlo objavíme, čo všetko nemáme. Vždy natrafíme na ľudí, ktorí budú obľúbenejší, úspešnejší, krajší a bohatší ako my.

Závisť je postoj v hĺbke srdca, ktorý všetko zamoruje. Dokonca aj k prvej vražde v dejinách ľudstva došlo podľa Biblie práve kvôli závisti (Gen. 4,1-16). Problém je v tom, že príčiny závisti zo sveta nikdy nezmiznú. Vždy tu bude niekto, kto bude vedieť niečo lepšie alebo bude mať niečoho viac ako tí druhí. Navyše, závisť nielenže nahlodáva dobrú vôľu medzi ľuďmi, ona taktiež ničí radosť z toho, čo človek sám má alebo vie.
Ak niekoho srdce ovládne závisť, vždy sa prejaví aj v jeho vnímaní všetkého naokolo. Závistlivých myšlienok sa však nedá ľahko zbaviť; vyžaduje to skutočné obrátenie a vedomé sa zrieknutie takýchto myšlienok. A nevyhnutné je nahradiť staré vnímanie novým, zdravým.

Protilátkou závisti je vďačnosť. Ten, kto vie byť vďačný a ďakuje za to, čo má, uvedomuje si, že to nie je samozrejmosť. Navyše obracia svoju pozornosť od svojho nedostatku k niečomu, z čoho sa môže radovať. Svoju pozornosť obracia k Bohu – na Božiu dobrotu a veľkorysosť a už sa nepozerá len na to, čo sám nemá.

Preto by sme mali zaradiť do svojej mysle aj modlitieb vďačné myšlienky a ďakovanie. Pomáha to oslobodiť srdce od závisti. A skúmajme svoje srdce: Na koho sa závistlivo pozeráme? Čo si všímame len zriedka? Ktorým ľuďom alebo oblastiam svojho života by sme mali dopriať viac vďačnej pozornosti a vďačných myšlienok?

 

Závisť a túžba

Nikdy nedostaneme všetko, čo chceme, ak sa zameriame mimo svoje hranice – na to, čo majú druhí. Závisť znižuje hodnotu toho, čo máme, pretože si myslíme, že to nestačí. A tak sa sústredíme na to, čo majú druhí, a zazlievame im, že majú také veci, čo my nie.

Adam a Eva cítili závisť, keď jedli z jediného stromu v záhrade, ktorý mali zakázaný. Mohli jesť všetko okrem tohto ovocia, no neboli spokojní, kým ho nezískali. Závisť je nešťastná vlastnosť, pretože nie sme spokojní so svojím stavom a nie je v našich silách ho zmeniť. Preto je takou silnou prekážkou. Závistlivý človek si nestanoví hranice, pretože sa na seba nepozerá dostatočne dlho, aby zistil, aké má možnosti. Namiesto toho je jeho závistlivý pohľad zamestnaný šťastím druhých.

Ale pozor: Nezamieňajte závisť s túžbou. Túžba znamená niečo chcieť a motivuje nás k určitému konaniu s cieľom získať to. Túžba nie je zameraná na našu prázdnotu ani na zdanlivé šťastie druhých. Túžba uchováva dobro a hodnotu toho, čo máme, a tých, s kým sme vo vzťahu.

 

Láska lieči závisť

Závisti sa nezbavíme jej potláčaním či skrývaním. Nie je ani veľmi účinné proti nej „bojovať“. Závisť sa dá liečiť osvedčenou duchovnou metódou – žehnaním. Žehnajte každému, komu niečo závidíte. Žehnajte aj všetko konkrétne, čo závidíte. Je to metóda účinná a životom osvedčená. Človek potom už nie je len pasívny, hladný a nenásytný pozorovateľ, ale sa stáva aktívnym spolupracovníkom na Božom diele, kanálom Božieho požehnania a Božej lásky pri posväcovaní tohto nášho sveta. A závisť potom sama ustupuje, pretože človek má v ruke oveľa viac, ako je predmet jeho závisti…

Láska prebúdza k životu.
Láska zbavuje strachu.
Láska činí dobro.
Láska premieňa.
Láska koná.
Láska je.
Láska…

Láska zvyšuje vnímavosť milujúceho aj milovaného človeka; zvyšuje jeho vnímavosť a otvára ho pre svet v jeho plnosti. Celý vesmír sa pre neho stáva širším a hlbším, žiari v lúčoch hodnôt, ktoré vidí iba milujúci a milovaný. Lebo, ako je známe, láska nerobí človeka slepým, ale vidiacim – vnímavým toho, čoho by si inak nikdy nevšimol.

Láska nemá strach pred konfliktami, pretože konflikt presahuje. Aj v konflikte sa pýta, čo urobí tomu druhému naozaj dobre. Tým, že láska presiahne túto rovinu, nenechá sa odradiť ani negatívnymi pocitmi a ostáva dôsledne na ceste za správnym riešením.

Ten, kto sa chce vyliečiť zo závisti, nemôže s ňou len tak bezmyšlienkovite bojovať. Najprv nech v sebe hľadá tie poranenia v láske, ktoré sa stali zdrojom závisti. Objav lásky, ľudskej aj Božej, potom postupne uspokojí tú jeho nenásytnú túžbu byť milovaný, všímaný a docenený. Objav ľudskej aj Božej lásky spôsobí, že si bude môcť zamilovať vlastný život. A keď bude milovať seba, uvidí nielen svoje nedostatky, ale taktiež všetky dary, ktorými ho neustále obdarúvajú tí, ktorí ho milujú: Boh aj ľudia.

V láske nieto strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach… (1. Jána 4,18)

 

…buďte spokojní s tým, čo máte. (Židom 13,5)

Existujú veci, ktoré na sebe nemáme radi, alebo ich dokonca nenávidíme. A v takej situácii obyčajne pozeráme na druhých a porovnávame sa s nimi: Nie som taký šikovný ako tamten, nemám takú dobrú robotu, postavenie, bývanie… Nech už je dôvod akýkoľvek, každá ľudská bytosť je so sebou nejakým spôsobom nespokojená. Preto spolu tak veľmi súperíme… Lebo problém je v tom, že sa vždy nájde niekto lepší ako ja!

Pre človeka je typické, že sa bežne zameria na to, čo nemá, čo mu – v porovnaní s inými ľuďmi – chýba a sústredí sa len na seba. Povie si: Nemám toto alebo tamto, preto nie som silný, a preto nemôžem nič urobiť ani dokázať.

Zabudnite na seba! Sústreďte sa na Boha a jeho dobrotu. Ďakujte mu a chváľte ho! Začnite s každodennými drobnosťami. Povedzte: Ďakujem ti, Bože za dnešný deň, za to, že môžem chodiť, mám čo jesť, mám kde spať, ďakujem ti Bože, že ešte dobre vidím, počujem, že mám svojich blízkych… Keď budete svoju radosť hľadať v Bohu, budete silnieť. Lebo keď ďakujeme Bohu a chválime ho, pozdvihuje nás to nad našu životnú realitu až do neba. A Duch Boží nás potom robí silnými. Duch Boží v nás totiž nepodporuje zbabelosť, ale silu, zmocňuje nás. Buďme teda statoční a silní a staneme sa takými, akými máme byť.

A preto namiesto snahy iba niečím povrchne zaplniť svoju vnútornú prázdnotu prijmime fakt, že Boh Stvoriteľ celého vesmíru sa na každého z nás pozerá a hovorí nám: Mám ťa rád, si moje dieťa, si pre mňa drahý a vzácny. Nemusíš sa porovnávať s nikým vo svojom okolí. 

Iba v tejto sile budeme môcť prinášať úžitok a ovocie a budeme tak prínosom aj pre ostatných.

Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci, lásky a sebaovládania. (2. Timoteovi 1,7)
…žehnajte, lebo na to ste povolaní, aby ste zdedili požehnanie. (1. Petra 3,9)

(Spracované podľa J. Hartla, H. Clouda, A. Grüna, J. Augustyna a L. Richardsa)