Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dostáva cenu? Bežte tak, aby ste ju dosiahli. Veď každý pretekár sa zdržiava všetkého; oni to robia preto, aby získali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda bežím nie akoby bez cieľa a zápasím nie ako ten, kto udiera do prázdna. Ale zaobchádzam tvrdo so svojím telom a ovládam ho, aby kým iným hlásam, sám som nezlyhal.. (1. Korintským 9,24-27)

V poslednej dobe veľa rozmýšľam práve nad tým, aké miesto má v živote kresťana disciplína. Keď hovoríme o milosti a láske, mohli by sme nadobudnúť dojem, že disciplína nepatrí do kontextu Božej milosti. Že Pán Boh urobil všetko pre moje spasenie, a ja predsa nemusím robiť nič! Boh je láska, všetkých prijíma, prijíma ma takého. aký som! Áno, Boh ŤA prijíma takého, aký si, ale nechce, aby si zostal taký, aký si. Nie kvôli Nemu, ale kvôli tebe. Nie kvôli tomu, žeby Ťa Boh inak nechcel a neprijal, ale kvôli tomu, že túži dať Ti na zemi ten najlepší život, aký sa len dá. A nie, zmena Tvojho života nie je Jeho podmienka na prijatie! Ale je to Jeho najhlbšia túžba, ako keď my veľmi túžime po tom, aby naše deti raz prežili zmysluplné a požehnané životy. A prajeme si pre ne nielen večnosť v nebi, ale aby už aj tu na zemi prežívali toto požehnanie.

Žijeme v dobe, keď neradi počúvame o tom, čo by sme mali alebo nemali robiť. Upúšťame od pravidiel. A začína sa to už doma v našich rodinách. Možno sme sami boli vychovávaní v prostredí prílišnej disciplíny, a tak našim deťom chceme dopriať čo najviac lásky. No neraz prechádzame do extrému: „Nemusíš s nami jesť pri stole, naješ sa, kedy Ty budeš chcieť. Nemusíš ísť v konkrétnom čase do postele, veď chápem, že sa Ti ešte nechce spať. Nemusíš pomáhať s domácimi prácami, ak sa Ti nechce….A nemôžem Ti povedať, že tento seriál alebo film je pre Teba nevhodný, vyzeral by som ako zaostalý rodič.“ Rodičia sa boja dať pravidlá svojim deťom, aby nestratili ich lásku, alebo aby ich okolie nepovažovalo za príliš úzkoprsích. Bojíme sa, že keď naše deti dostanú pravidlá, v tej chvíli prestávame byť milujúcimi rodičmi. Akoby sme strácali orientáciu v tom, čo je dobré. A pritom je to úplne inak, lebo keď sa riadime pravidlami, keď máme pravidlá, tak tým budujeme sami seba, budujeme svoje charaktery a tým aj charaktery našich detí. A myslím si, že to súvisí s tým, že sami sme zleniveli a v tejto dobe maximálneho uspokojovania svojich túžob máme problém disciplinovať sami seba.

Dara Rolins mala nedávno päťdesiatku a pri tejto príležitosti sa v médiách veľa hovorilo o tom, koľko sa nadrela. Debaty pod článkami sa vyvíjali v jednom a tom istom duchu – hodnotili jej postavu a vyzývavé obliekanie: „Dara na sebe tvrdo pracovala, preto má také pekné telo a môže ho vystavovať.“ Uvedomila som si pri tom jednu vec, ktorá ma zahanbila: Ak dáva Dare zmysel to, aby nepracovala iba na svojom hlase, ale aj to, aby vyzerala po telesnej stránke v päťdesiatke ako 30-ročná, ak jej dáva zmysel vystavovať svoje telo, ktoré je iba porušiteľná hlina – ktoré je dnes krásne, ale zajtra ho položia do zeme a neostane z neho nič -, potom sa pýtam, ako je možné, že tak málo pracujeme na sebe my, veriaci ľudia. Nie na našich telách, ale na našich charakteroch, na mojom a tvojom duchovnom človeku, ktorý má pred sebou perspektívu večnosti. Jedna moja kamoška každé ráno skoro vstáva, aby na instagram zavesila, ako cvičí. Vstane, zapne mobil, nastaví ho na seba a cvičí… Kvôli čomu vstávaš skoro ráno ty? Čo je to, čo Ti dáva energiu potlačiť svoju lenivosť? Existuje vôbec niečo také? Ak nám kresťanom dáva zmysel viera v Pána Ježiša Krista a život s Ním, prečo s Ním žijeme tak málo? Prečo tak málo pracujem na svojom duchovnom človeku?

Ako kresťania potrebujeme nielen duchovne rásť v poznaní. Potrebujeme posilňovať aj naše „duchovné svaly“. Áno, keď sa „kŕmime“ Božím slovom, duchovný človek rastie. Ale čo sa stane, keď napr. nikdy nevydáme svedectvo o Ježišovi, lebo sa hanbíme? Keď nikdy neurobíme to, o čo nás Pán Boh žiada, kvôli strachu z ohovárania alebo odsúdenia. Keď sami sebe nedokážeme povedať: A dosť, vypni tú telku, alebo odpoj sa! Čo ak sa nedokážeme prinútiť ísť do spoločenstva, lebo doma je pohodlne, teraz práve sa mi nechce, na ďalší krát som pozabudol, a na tretí krát sám seba ospravedlním, že som mal náročný deň. A potom príde jedna malá skúška alebo pokušenie a ja nedokážem povedať NIE… Lebo duchovná vôľa nebude dosť silná na to, aby si obstál. Potrebujeme na sebe pracovať, aby sme duchovne zmocneli. Aby sme raz, keď to bude v našom živote vážne, obstáli v boji.

Apoštol Pavol hovorí o troch nástrojoch disciplíny a ich zmysle:

1. Mám cieľ

Ja teda bežím nie akoby bez cieľa a zápasím nie ako ten, kto udiera do prázdna. Boxer sa nezaháňa naprázdno. Jeho cieľom je konkrétny protivník, alebo vrece, na ktoré sa sústreďuje. A bežec sa sústreďuje na cieľ. Predstav si, žeby bežec behal iba tak, bez cieľa… Skôr či neskôr by ho to prestalo baviť. Stratil by sa. A Pavol vlastne vraví: Všetko čo robím, robím s určitým cieľom. Nerobím to iba tak, bez zmyslu. Keď vyvíjam nejakú námahu, tak to nevyjde naprázdno, lebo môj život má konkrétny cieľ. To, čo robím, má cieľ.

Môžeme rozmýšľať nad tým, koľko z toho, čo denne robíme, nie je iba tak „do prázdna.“ Skús dnes, predtým ako predstúpiš pred Pána, porozmýšľaj, či cieľom Tvojho života je naozaj nebo, a tomu cieľu je všetko podriadené. Možno je mojím cieľom nebo, ale napriek tomu bežím iba akoby som „rozrážala vzduch“, pretože som prestala počúvať Ducha sv., ktorý je takým mojím trénerom. Stal sa zo mňa duchovne lenivý človek, ktorý v podstate pozerá iba na svoje potreby. Možno bežím iba tak, akoby som rozrážala vzduch, pretože odmietam počúvať Božieho Ducha, ale pritom vyvíjam veľa aktivity a služby, aby som nejako umlčala ten hlas vo mne, ktorý mi dáva jasne najavo, že to nie je v poriadku. Tvojím cieľom je nebo, ale možno si potrebuješ nastaviť aj menšie ciele. Viete, keď potrebujeme precvičiť stehná, nebudeme dvíhať činky, však? Sústredíme sa cielene na tú časť tela, ktorú potrebujeme precvičiť. Ak máš, napr. problém s ohováraním, čože tvoj jazyk predbieha myseľ, cielene sa sústreď na túto vec. Pracuj na nej. Ak si v modlitbe uvedomíš, že máš problém s lenivosťou, sústreď sa na túto jednu vec a modli sa za ňu a pracuj na nej. Popros dnes Ducha sv., aby bol takým tvojím trénerom, aby si neudieral do prázdna, ale cielene.

2. Zriekam sa

Veď každý pretekár sa zdržiava všetkého; oni to robia preto, aby získali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Bežci, ktorí sa pripravujú na preteky, sa snažia dodržiavať prísnu životosprávu. Zdržujú sa jedla, ktoré nie je zdravé a zbytočne by zaťažilo ich telo. Nerobia to, aby svoje telo mučili, preto, žeby ich telo nebolo dobré, chceli ho týrať, alebo ho nemali radi. Má to však svoj zmysel. Robia to práve preto, lebo vedia, že za určitých podmienok ich telo dokáže úžasné veci. Robia to pre cieľ, ktorý je pre nich dôležitejší. Svojmu telu sa snažia vytvoriť dokonalé podmienky na to, aby dosiahlo maximálne možné výsledky.

Podobne je to so zdržiavaním sa – zriekaním sa niečoho dobrého v tomto svete kvôli tomu, aby sme ostali v duchovnej kondícii a neprišli o možnosť toho, aby si nás Pán Boh používal v tomto svete pre svoje veľké dielo. My najčastejšie hovoríme o zdržiavaní sa pitia alkoholických nápojov, alebo promiskuitného života, alebo intímneho života pred manželstvom. A možno sa kvôli tomu cítime aj svätejší, ale v skutočnosti nás k tomu Pán Boh povoláva preto, že to dáva zmysel. Ide Mu totiž o naše najvyššie dobro, o vytvorenie dokonalých podmienok na to, aby sme svojimi životmi dosiahli maximálne požehnanie. No my často zamieňame momentálne uspokojenie a momentálny chvíľkový zážitok za požehnanie… V skutočnosti sa potrebujeme cvičiť v zdržiavaní sa aj v oveľa prozaickejších situáciách: Potrebujeme si strážiť jazyk, aby sme ním neubližovali, zdržať sa nadmerného jedenia, možno sa zdržať porovnávania a hodnotenia druhých, prílišného vysedávania pred televízorom či počítačom atď… Prichádzame tým o požehnanie prítomnosti. Čoho sa potrebuješ zdržať, aby si Ťa Pán Boh viac používal v tomto svete?

3. Ovládam svoje telo

Práve to, že športovci poznajú svoje telo a dokážu ho ovládať svojou mysľou, ich robí takými silnými, že dosahujú cieľ a vyhrávajú. Videli ste niekedy vzpierača, ktorý by neovládal svoje svaly? Videli ste niekedy bežca, ktorý by nemal pod kontrolou svoje nohy? Vďaka tomu, že každý deň poctivo trénujú, ovládajú svoje telo, ktoré robí to, čo vysiela myseľ.

Pán Boh nás dnes volá k tomu, aby sme nedovoľovali nášmu telu, nášmu telesnému človeku – starému Adamovi – robiť v nás, čo sa mu zachce. Potrebujeme mať pod kontrolou svoje túžby a učiť sa rozoznávať, či sú v súlade s Božou vôľou. Potrebujeme mať pod kontrolou svoje správanie voči ľuďom okolo nás a nedovoliť, aby sa presadzoval ten starý prirodzený človek, ktorý sa sústreďuje iba na seba. Potrebujeme mať pod kontrolou svoj čas, svoje koníčky, svoj charakter. A presnejšie nie my sami to všetko kontrolovať, ale potrebujeme dovoliť, aby toto všetko bolo pod kontrolou nášho trénera Ducha svätého. Samozrejme, športovec dokáže vnímať aj to, keď je telo unavené a nechá ho odpočinúť a iste mu rád dopraje niečo dobré, čo ho povzbudí. Ovládať svojho telesného človeka teda neznamená, že si v živote nedoprajeme dobré veci, oddych, alebo činnosti, ktoré máme radi. Pán Boh nás má predsa rád a vie, čo práve potrebujeme a vždy nám to veľmi rád dopraje. No nebojme sa duchovnej disciplíny ako dobrého Božieho nástroja preto, aby sme mohli tento život zvládnuť a nestratiť milosť nebeského kráľovstva, ku ktorému smerujeme.

(Mgr. Anna Činčuráková Tipulová)