Posted on

ĽUDSKÉ VIANOCE

Vianoce akoby neboli. Akoby sa rozpustili do miliónov umelých svetiel, do dráždivých odbleskov. Akoby ktosi Vianoce rozkrájal do roztopašných kúskov, ktoré dômyselne zabalil do zlatistých papierikov.

A čo zvýšilo, roztopil do lákavých čokoládových figúrok na stromček. A my sa predierame dňami, provinčnými úsekmi, zodratými bulvármi, rozbitými cestami bez konca. A zároveň sa očarene rozhliadame po vianočnej výzdobe v nákupných centrách.

Naše Vianoce. Moderné, štýlové, gýčové. Bez vône, bez objatia. Cit nahradený akousi formou obdarovávania. Lebo sa patrí, lebo sa musí, lebo sa od nás očakáva, lebo tak káže tradícia… Vždy som mala problém s Vianocami. Aj moja nebohá mama. Isteže, aj nášmu domovu sme vdýchli to rodinné čaro, napiekli koláče, ozdobili borovicu a usilovali sa byť veselé, šťastné. A predsa sme kdesi hlboko v duši cítili, že toto všetko – naozaj nestačí.

Ktovie, možno mi aj dnes chýba skúsenosť zasnežených strání, štipľavej lyžovačky, mrazivé chvenie vločiek uprostred noci. Aby som cítila, aby som stretla Vianoce… A možno som iba priveľmi unavená z bytia, ktoré sa nám akosi stráca pred očami.

A možno iba odmietam ten obal, ktorý priam dusí posolstvo Vianoc. Posolstvo Ježišovho

narodenia. Posolstvo Ježišovho života. Svet je obalený tonami nezmyselných vrstiev, ktoré zovierajú všetko Božie, všetko božské, všetko majestátne, silné, výnimočné, nadprirodzené. Kristovu prítomnosť však nemožno zabaliť do vianočného papiera a predstierať, že tak to má byť…

Blížia sa Vianoce. A ja som v rozpakoch. Ako ich prijať? Ako ich prežiť? Ako si uchrániť v duši tú svätú chvíľu a pokoriť sa pred Boží majestát? Ako sa radovať, keď toľké milióny ľudí – plačú?

A predsa, napriek mojej úzkosti, bolesti, otázkam – Vianoce prídu. Tri sviatočné dni. Ktosi sa uprostred nich narodí, ktosi odíde. Vianoce budú ako kruh spojený radosťou, bolesťou, očakávaním, zrodením, umieraním, sklamaním i prekvapením. Vianoce budú presne také, aký je náš život.

Neočakávajme od Vianoc, ľudských Vianoc priveľa. Zdvihnime však oči k nebesiam, lebo z nich prišiel k nám život! Boží život! Vtelený život! Život v Kristovi! Nielen v tom malom bezbrannom dieťatku v jasličkách, ale aj v dospelom mužovi, ktorý v poslušnosti vykonal Božie dielo spasenia na Zemi! V mužovi, ktorý opäť spojil naše duše, naše srdcia s Bohom!

To je skutočné posolstvo Vianoc. Želám nám všetkým, aby sme prežili vianočné sviatky

v úzkom spojení s Trojjediným Bohom! Aby sme pocítili radostnú, silnú energiu Božej moci

v našom bytí a dotkli sa opäť svojej vlastnej duše, dotkli sa najvnútornejších zákutí pamäte, pocitov, spomienok! A aby sme zároveň prejavili vďačnosť voči životu za všetkých ľudí, ktorých nám doposiaľ Boh daroval! Za tých, ktorí nás milujú, ktorých sme milovali a milujeme stále. Za ľudí, ktorí nám boli oporou a Kristovými rukami na Zemi. Preto verím, že sa aj počas týchto Vianoc dotkneme neba, Božieho i ľudského srdca zároveň.

(Eva Bachletová)

Verzia pre tlač