V pokore, v tichu, vo svojom srdci som prichystala stôl.
Vstúp ku mne, Pane, uzdrav dušu a naplň život môj.
Bez Teba – prázdno, všetko pustne, nádej sa stráca v hmle.
S Tebou je pokoj, láska, šťastie, hoc tŕním kráčame.
Prispor mi vieru, v predvianočnom čase, keď zlo svet ohýba;
nech v mojom srdci, pri prestretom stole, Tvoj dotyk nechýba.
(Viera Janitorová)

Ajhľa, prichádzam ako zlodej! Blahoslavený, kto bdie a chráni si rúcho, aby nechodil nahý a nebola zjavná jeho hanba! (Zjavenie 16,15)

V advente často počúvam ľudí hovoriť o tom, že ani nezbadajú, ako rýchlo ten čas letí, nestihnú poriadne zastať, zaregistrovať, že je advent a už sú zrazu Vianoce. Patríte medzi nich aj vy? Ste v kolotoči práce v zamestnaní či v škole alebo v domácnosti? Deň strieda ďalší a my sme unavení viac a viac. Akoby nás nič nenapĺňalo, nedávalo zmysel.

Čím je advent mimoriadny? Práve svojím obsahom, očakávaním a prípravou na príchod Božieho Syna. V mnohých rodinách a domácnostiach, sa počas adventu vo veľkom upratuje. Všetko sa musí lesknúť, musí byť čisté, umyté, vypraté. Nestíhame napĺňať a vyprázdňovať práčku. Perieme aj niekoľkokrát za týždeň či za deň. Potrpíme si na to, aby sme mali čisté šaty, posteľné obliečky, záclony či koberce. Ale čo naše srdce? Je aj ono tak dôkladne vyčistené?

Pán Ježiš prichádza aj v tohtoročnom adventnom čase. Chce vstúpiť do nášho života, klope na naše srdce a túži byť naším Pánom. Chce očistiť naše „rúcho“ – srdce, svedomie –, ktoré sú znečistené zlými myšlienkami, slovami a skutkami. Tak, ako si každé ráno vezmeme čisté šaty, lebo tie včerajšie sú špinavé, tak aj naše vnútro – „rúcho“ – musíme pravidelne čistiť, prať.

Nech je pre nás aj tento adventný čas príležitosťou na očistenie nášho srdca a života od hriechu (zla). Sami sa však nedokážeme „vyprať“, bez Pána Ježiša to nejde. Prosme Ho v pokore aj dnes, aby k nám prišiel a urobil v nás „adventné pranie“. To, čo je špinavé, nech očistí svojou krvou, ktorá bola vyliata za každý náš hriech. Pravidelným „praním“ budeme stále pripravení na stretnutie s Pánom, aj keby prišiel nečakane ako zlodej. Už ste dnes „prali“ vo svojom srdci? Tak hurá do práce…

(Janka Maťová)

Advent

Mám veľmi rada Advent. Je to pre mňa čas premýšľania a rozjímania. Čo to pre mňa znamená, že sa Ježiš narodil na tento svet? Nikdy ma neprestane prekvapovať spôsob, akým prišiel – taký zraniteľný, presne ako novonarodené ľudské dieťa. Prečo neprišiel v moci a sile, aby mohol skoncovať s nespravodlivosťou a zlom vo svete?

Súčasne si však uvedomujem, aké je to pre mňa dobré, že prišiel práve takto. Aj ja som zraniteľný a krehký človek. Často si myslím, že nie som použiteľná, pretože som slabá. Kiež by som bola silnejšia a lepšia…

Je veľmi dobré pripomenúť si, že Ježiš si dovolil narodiť sa práve v slabosti a bezmocnosti. A tým obrátil všetko hore nohami! Lebo najväčšia na svete nie je SILA a MOC, ale ZRANITEĽNOSŤ a SLABOSŤ – a to bol spôsob, akým sa Boh rozhodol prísť na svet. To znamená, že nesmieme pohŕdať slabosťou iných, ale ani tou svojou. Ježišovo prežitie záviselo od Márie a Jozefa rovnako, ako som ja v mojej slabosti závislá od Boha. PRÁVE MOJA SLABOSŤ POTREBUJE BOHA! Keby som bola silnejšia, mohla by som si myslieť, že Boha nepotrebujem. Existuje veľa ľudí, ktorí uvažujú práve takto. Ja však viem, že JA sa nezaobídem bez Božej starostlivosti. Je to práve moja slabosť, ktorá ma s Ním spája. Keď som toto pochopila, stala som sa vďačnou za to, že prišiel na tento svet rovnako bezmocný, ako som ja. JA SA NEVIEM ZAOBÍSŤ BEZ BOŽEJ LÁSKY! Nevymenila by som ju za pevnosť, bohatstvo ani moc. Radšej budem slabá a milovaná, ako niekto, kto sa musí sám o seba postarať vo všetkých životných situáciách.

A týka sa to aj ľudí okolo mňa. Ježiš mi ukázal, že tí najzraniteľnejší a najslabší sú tí najväčší a najdôležitejší. Nie som povolaná hľadať bohatých, silných a mocných, ale priniesť nádej tým, ktorí majú strach a obavy. A práve tí najslabší okolo mňa ma najviac učia o Bohu. Ježiš ma učí nielen tým, ako prišiel na tento svet, ale aj tým, čo robil, kým bol na tomto svete. Na to nikdy nesmiem zabudnúť! Potrebujem sa cvičiť v láske k biednym a bezmocným – aj voči sebe aj voči iným. A to nie je také ľahké. Sme zvyknutí obdivovať silných, mocných a víťaziacich. Len Ježiš nás môže naučiť vidieť samých seba aj druhých iným spôsobom.

Súčasne je to jediná nádej, ktorú máme na zlepšenie sveta okolo nás. Príliš dlho sme obdivovali bohatstvo a moc, preto sa nespravodlivosť zakorenila vo svete. Až keď sa naučíme, kde a odkiaľ vziať skutočnú silu, až potom môžeme vytvoriť spravodlivý svet – taký svet, v ktorom naozaj chceme žiť a dokážeme sa deliť s tými, ktorí majú menej ako my.

Ak by Ježiš prišiel v moci a očistil by svet od nespravodlivosti silou, možno by už dnes bol zabudnutý rovnako ako väčšina dávnych bojovníkov a hrdinov. On však prišiel v chudobe a bezmoci, a preto zmenil svet viac ako ktorýkoľvek kráľ či cisár.

Prišiel k nám v slabosti a tým nám dal príklad. A keď budeme nasledovať Jeho príklad, svet sa môže stať lepším miestom. Prinajmenšom. Ale najprv musíme prijať Božiu lásku k malým a slabým ľuďom – takým, akými sme aj my.

(Kristin Vindsetmo)